Darinka Laščiaková oslavuje deväťdesiat

K jubileu Darinky Laščiakovej (7 fotografií)

Hoci svoju rodnú Oravu opustila po prijatí na vysokoškolské štúdiá, vždy sa na úvod svojich koncertov predstavovala a prihovárala verným divákom a milovníkom slovenskej ľudovej piesne, piesňou Ej, pod Roháčom žijem a tých divákov veru nebolo nikdy málo.

Ako ona sama hovorí: „Nasilu sa nikam nenatískam, vždy idem len tam, kde ma ľudia volajú." Reč nie je o nikom inom, ako o vynikajúcej etnografke, interpretke ľudovej piesne a dlhoročnej rozhlasovej redaktorke Darinke Laščiakovej, ktorá sa práve v týchto dňoch dožíva krásnych 90 rokov.

Neobyčajný talent

Narodila sa v lone malebnej oravskej prírody. Tu prežila aj svoje detstvo a stredoškolské roky. V domácom prostredí nasávala lásku, pokoru a dobrotu, ktorá ju neskôr viedla celým životom. Všetci traja súrodenci po rodičoch zdedili dobrý sluch a hlas, takže tieto dva základné predpoklady a danosti nebolo potrebné veľmi cibriť. Už celkom malí spievali spolu s rodičmi dosť náročné piesne, nielen jednohlasne, ale aj viachlasne.

Tento neobyčajný talent Darinka, vtedy ešte Gažová využila aj počas štúdia národopisu a hudobnej vedy na vysokej škole. Jej veľkým snom bolo účinkovanie v Lúčnici, čo sa jej splnilo. V čase, keď do Lúčnice nastúpila začala sa rodiť známa Detvianska veselica. Tu si zaspievala svoje prvé sólo, ktoré sa skladalo zo siedmich slov „Ej, duby, duby, zelenie duby, zelená dubina...".

Ešte šťastnejšia bola vtedy, keď sa dozvedela, že Detvianska veselica sa bude nahrávať v rozhlase. Nahrávanie v nej zanechalo veľký dojem a možno práve to bola tá chvíľa, ktorá nenápadne podala Darinke Laščiakovej ruku na celý život. Od vtedy netúžila po ničom inom, ako po práci v rozhlase.

Využila príležitosť dostať sa bližšie k rozhlasu aspoň tak, že sa prihlásila na konkurz do súboru Ľudovej umeleckej tvorivosti (ĽUT), konkurzu sa zúčastnila a zaujala goralskými piesňamiKolo mégo vogrudecka, za ňou nasledovala A muj otec taki chitri a zavŕšila svoj výstup piesňou Hojdana, hojdana. Boli to piesne, ktoré v tom čase ešte neboli známe, dirigenta Pavla Tonkoviča oslovili a Laščiakovú do súboru zobral. Vystúpenia a nahrávky súboru ĽUT obohatila svojím neopakovateľným hlasom čoskoro aj ako sólistka. Nevýslovnú radosť neskrývala a tešila sa, že už mohla aspoň prejsť cez vrátnicu v rozhlase.

Vedela a vie sa započúvať do ľudovej piesne, pochopiť tému a interpretáciu dokonale precítiť. Priazeň poslucháčov si získala predovšetkým lyrickými piesňami, ku ktorým má mimoriadne hlboký vzťah. Vždy sa vracala k stálemu a najčistejšiemu prameňu svojho umeleckého majstrovstva - ozajstným ľudovým tvorcom a interpretom ľudových piesní. Veľkú radosť mala vždy vtedy, keď sa mohla postaviť pred divákov v kroji a potešiť ich ubolenú dušu piesňou, ktorá je v jej podaní nezabudnuteľná.

Takmer v každej obci iné nôty vedia

Väčšina znalcov slovenského hudobného folklóru si všimla osobitnú bohatosť a rozmanitosť slovenskej ľudovej piesne a hudby, ktorá bola o to udivujúcejšia, že Slovensko je teritoriálne malé. Bartók sa po šesťročnej práci na slovenskom piesňovom materiály vyslovil takto:

„Je neuveriteľné, koľko by sa mohlo ešte zozbierať slovenských ľudových piesní v tejto krajine, tak sa zdá, že slovenský ľud je najbohatší na ľudové piesne. Takmer v každej obci iné nôty vedia." Táto skutočnosť je známa takmer každému zberateľovi našich ľudových piesní. Slovenská ľudová pieseň svojou krásou neočarila len Bélu Bartóka, ale mnohých iných jej znalcov a obdivovateľov zo Slovenska ba aj zahraničia.

Nepochybne aj Darinka Laščiaková veľmi rýchlo vycítila krásu a pravdivú výpoveď ľudovej piesne. Počas ciest za ľudovou piesňou spoznávala ľudí a s veľkou láskou, pokorou i trpezlivosťou počúvala ich životné príbehy, ktoré mnohokrát rozochveli dušu. Vedela pochopiť život a jeho odraz nachádzala v textoch a melódiách piesní.

Ako redaktorka navštívila s rozhlasovým mikrofónom takmer celé Slovensko. Vždy ju priťahovali predovšetkým horské dedinky, kde ešte v tom čase ľudová pieseň žila každodenným životom, tú potom prenášala do bratislavského rozhlasu. Možno s radosťou konštatovať, že Slovenský rozhlas v Bratislave vlastní mimoriadne vzácny archív pôvodných hudobno-folklórnych nahrávok, akým sa môže pochváliť máloktorá európska rozhlasová stanica.

Hory, ľudia, lesy

Z terénu si priniesla aj dnes už dobre známu Svadobnú odobierku z Oravy, ktorú jej spievala Terézia Žatkuliaková z Lokce. Laščiaková oslovila skladateľa Vladimíra Slujku, aby túto pieseň pre ňu spracoval. Nedal sa dlho núkať, lebo vedel, že Laščiaková túto pieseň zaspieva, bola to pieseň z Oravy jej rodného kraja, ktorý dôverne poznala a zároveň to bola aj jej srdcová záležitosť. Nakoľko Slujka študoval organ, požiadala ho, aby v úprave zaznel aj organ, keďže išlo predsa len o obradovú a zároveň aj ľudovú pieseň. Vladimír Slujka Darinke Laščiakovej vyhovel a svadobnú odobierku spracoval pre organ, sólo a ženský zbor.

Už ako zrelá redaktorka Československého rozhlasu začala v roku 1977 uvažovať Laščiaková nad novým rozhlasovým cyklom pod názvom Hory, ľudia a pieseň. Tento niekoľkoročný úspešný cyklus je dnes súčasťou Zlatého fondu. Priťahovali ju horské dedinky a ešte viac osamelé domčeky na ďalekých horských lazoch. Túžila poznať ich život a piesne. Rozprávať sa s ľuďmi, ktorí sú súčasťou hôr, znamenalo odhaliť ich tajomstvo.

Navštívila s redakčným mikrofónom mnohé horské osady a do bratislavského rozhlasu z každej z týchto ciest prinášala mimoriadne hodnotný hudobný materiál na ďalšie spracovanie, či to už bolo do spomínaného cyklu, alebo do niektorých z jej hudobno-slovných relácií, a, samozrejme, aj pre potreby redakcie.

Rozhlasová technika a mikrofón odkryli Laščiakovej neobyčajne vzácne interpretačné kvality, ktorými si veľmi rýchlo získala priazeň divákov na verejných vystúpeniach. Tak popri svojej redaktorskej práci absolvovala aj mnohé koncerty doma i v zahraničí. Predovšetkým uspávanky a lyrické piesne v jej podaní nadobudli výraznú hodnotu.

Život s piesňou

Spoločnosť Darinke Laščiakovej nepochybne robila aj chrámová pieseň, ktorou tešila duše poslucháčov počas omší v chrámoch. Nemali by sme zabudnúť ani na viaceré súťaže, v ktorých Laščiaková zasadla do poroty a svojím odborným pohľadom hodnotila spevákov a láskavými radami ich posúvala v speváckej kariére.

Darinke Laščiakovej sa popri práci hudobnej redaktorky naskytla jedinečná možnosť viaceré piesne, ktoré si z terénu doniesla po úprave hudobných skladateľov aj nahrať a naspievať s ľudovou hudbou v rozhlasovom štúdiu. Tak sa piesne v podaní tejto neprekonateľnej interpretky dostávali cez éter medzi poslucháčov a získali si tak veľkú priazeň a obľúbenosť. Mnohé z nich použila vo svojich reláciách, či cykloch, niektoré spievala na koncertoch a viaceré z nich sa ocitli na mediálnych nosičoch, ktoré interpretka a redaktorka vydala.

Svoje spomienky na redaktorskú prácu a nahrávanie v teréne zhrnula Laščiaková vo svojej knihe Život s piesňou, ktorú svojimi kresbami obohatil aj významný slovenský ilustrátor, maliar a vydavateľ Milan Stano.

Cesty za ľudovou piesňou

Odraz domova nachádzame v celom diele Darinky Laščiakovej, ktoré vytvorila, či pre rozhlas, na javisko, alebo pre televíziu. Bol jej nevyčerpateľnou inšpiráciou a nikdy nevysychajúcou studnicou národnej kultúry. Nehanbila sa zaň, ba čo viac s veľkou hrdosťou ho prezentovala všade tam, kde to len bolo aspoň trocha možné. Vo chvíľach, keď sa zamračilo a prišli na človeka životné búrky mohla sa naň spoľahnúť.

Pred nedávnom vyšla v Hudobnom centre publikácia s názvom Darina Laščiaková Cesty za ľudovou piesňou z pera autorky Miriam Gažovej, ktorá sa v diele snaží priblížiť život Dariny Laščiakovej s redaktorským mikrofónom a jej cesty pri získavaní vzácneho materiálu v teréne a jeho následné spracovanie. Písaný text dotvárajú fotografie zo života Dariny Laščiakovej. Zaujímavým bonusom publikácie je CD nosič, kde milovník piesní Dariny Laščiakovej nájde práve také skvosty, ktoré sú pre ucho poslucháča pomerne neznáme.

Vidíme, že na svete existuje ešte veľmi veľa ľudského dobra a múdrosti, lebo keby tak nebolo, tento svet by už dávno neexistoval. Naša Darinka, ako ju volajú jej priatelia, je jedna z tých, ktorí sa snažili toto dobro a múdrosť hľadať a prostredníctvom svojej práce odkrývať poslucháčom.

Okrem toho jej jedinečný a zároveň svojský interpretačný štýl, tým ako sa vedela do piesne započúvať, pochopiť jej filozofiu a zároveň ju precítiť, si získala mnoho obdivovateľov. To všetko umocnila jej dobrota, skromnosť, pokora a láska, ktorá pri každom stretnutí z nej priamo sála. Vážme si, že medzi nami žijú takí ľudia, ktorí si ctia duchovné hodnoty, medzi ktoré nepochybne patria aj ľudové piesne. Z ich úprimnosti a pravdivosti sa môžeme veľa dozvedieť o našom národe, presne tak, ako z iných, tiež vzácnych duchovných, či historických prameňov.

Pri svojej práci mala ustavične na mysli predovšetkým vzácne slová Andreja Kmeťa:

„Držme sa reťazí, čo ukovali ruky našich predkov a prikúvajme nové ohnivká na našu starodávnu reťaz.“

Taká je „Naša Darinka“.

Autor: Miriam Gažová