ZÁKAMENNÉ. V modrastom opare dymu, ktorý sa vznášal mrazivým večerom nad oravskou dedinou Zákamenné, osvetľovali otcovu tvár žiarivé plamene, hľadeli sme na popol rodinnej firmy.
Jediným rozpoznateľným predmetom boli zvyšky konštrukcie strechy v tvare písmena tlačeného A, ktoré som spolu s otcom natierala šedou farbou ešte počas minulého leta. Kliešte žltého žeriava cvakali železo tak hladko ako nožnice prázdny list papiera.
Môj otec zakladal firmu pred 15 rokmi. Každý deň, keď sa vrátil poobede zo svojho zamestnania, dal si neskorý obed, ktorý mu zohriala moja mama a odišiel pracovať do starej dedovej garáže.
Po pár rokoch vymenil garáž za prenajaté priestory s ošarpanými stenami, do ktorých prišiel spolu s mojím bratom, Patrikom. Aj on sa rozhodol budovať svoju budúcnosť doma. A len pár mesiacov po tom, čo sa im spoločne podarilo presunúť firmu po dlhých rokoch do vlastných priestorov, zmizla v plameni v priebehu jednej hodiny.
V Zákamennom horí pneuservis Čítajte Na druhý deň ráno po požiari sme sa s otcom a bratom vydali na turné po popole. Pri pohľade nadol som cítila prázdnotu. Všimla som si zaschnutú škvrnu šedej farby na mojich starých teniskách, ktorá mi ostala po maľovaní konštrukcie. Nechala som si ju naschvál ako pamiatku na otcov nový začiatok. Moje spomienky vybublali na povrch a zrazu som sa rozpadla ako zhorené drevené trámy, na ktorých som stála.
Všetko bolo neskutočne bezfarebné – ale bolo ťažké zabudnúť na žiarivo červené plamene a modré záblesky svetiel z požiarnickej sirény z predošlej noci. Opýtala som sa otca, či ho požiar odradil od budovania všetkého odznova.
“Musím sa najskôr vysporiadať s tým, čo je dnes, potom budem myslieť na zajtrajšok. Ale nechcem vešať hlavu,” odvetil s pohľadom skloneným nad čiernym popolom. Som si istá, že v duchu odpovedal aj môj brat. Ale nedokázal to vysloviť nahlas.
Je odvážnejšie začať prvýkrát s prázdnym kontom alebo vstať odznova s preplnenými spomienkami?
Môj otec je pravdepodobne najštedrejší a najochotnejši človek, akého poznám. Často nám opakoval vetu, ktorú hovorieval jeho kamarát: “Přej a bude ti přáno – dej a bude ti dáno.”
Mne a všetkým v jeho blízkosti bolo dlho od neho “přáno a dávano”. Dnes mu môžem na oplátku pomôcť ja. Spolu s mojou sestrou sme preto pre neho a brata spustili zbierku pomoci pre tých, ktorí im chcú pomôcť.
Dobrovoľným príspevkom na bankový účet: Patrik Kondela,SK09 0900 0000 0051 6874 5818,GIBASKBX.
Ďakujem vám!
Autor: Tatiana Kondelová
