V Námestove v rokoch 1879 až 1899 ako advokát pôsobil náš národný bard Pavol Országh Hviezdoslav (1849 – 1921), ktorý od augusta 1919 vykonával funkciu predsedu oživotvorenej Matice slovenskej (MS).
Od roku 1920 v Dolnom Kubíne existoval Miestny odbor MS, ktorý pri príležitosti svojej storočnice vzniku roku 2020 vydal publikáciu pod názvom V dianí plynúcich časov. Na jej tvorbe sa spoluautorsky podieľal aj rodák zo Zubrohlavy MUDr. Vendelín Ťažandlák, CSc., zubný lekár a primár súkromnej zubnej kliniky v Dolnom Kubíne, organizátor zdravotníctva a šíriteľ zdravotníckej osvety na Orave, publicista, autor memoárov, vlastivedný pracovník a matičný aktivista. Vyše štvrťstoročie agilne zastával funkciu podpredsedu MO MS v Dolnom Kubíne. Z jeho najnovšie pripravovaných spomienok prinášame nasledujúce myšlienky.
Utajený Hviezdoslav
Tohto roku sme si v novembri pripomenuli sto rokov od smrti nášho najväčšieho poetu a výnimočnej slovenskej osobnosti P. O. Hviezdoslava. Tento fakt sa stal motívom mojich spomienok z mozaiky životných zážitkov, viažucich sa nejakým spôsobom na tohto geniálneho básnika, prebývajúceho v našich hornooravských končinách.
Hviezdoslav svojich dvadsať najplodnejších rokov (1879 až 1899) prežil v miestach pre mňa dôverne známych, osobitne v Námestove, ale aj v Oravskej Polhore v tamojších bývalých slávnych kúpeľoch Slaná voda. Vtedy musel na ceste z Námestova prechádzať cez našu a mne milú rodnú obec Zubrohlava. Preto chcem zaloviť v pamäti, kedy, v akých súvislostiach a ako som sa dozvedel o tomto vzácnom človeku, národnom bardovi a jeho pôsobení v našom prostredí.
Ľudovú školu som navštevoval v rodnej obci. Do meštianskej školy som chodil hneď po skončení druhej svetovej vojny v Námestove. Tam som mal, myslím si, veľmi dobrých učiteľov, snáď okrem povojnovej „rýchlokvasenej ruštinárky”. Dovtedy som sa ale nič a nikde nedozvedel o našom velikánovi Hviezdoslavovi, čo, zrejme, zodpovedalo náplni výučby, a súviselo s nevyzretou spoločenskou situáciou po druhej svetovej vojne, keď len v Námestove pri prechode frontu zahynulo 72 spoluobčanov.
Dolný Kubín si pripomenul sto rokov od úmrtia Hviezdoslava Čítajte Strednú školu zdravotnícku som absolvoval v Košiciach. Pobyt v tomto čase ešte nedávnou maďarskou okupáciou silno poznačenom meste bol pre mňa významným životným vývojovým zlomom.
O Hviezdoslavovi som ešte stále zatiaľ nič nepočul. A to aj napriek tomu, že riaditeľkou Strednej zdravotníckej škole v Košiciach bola vtedy detská spisovateľka pani Darina Harmanová. Ona nás síce nabádala vzdelávať sa aj v smere literárnom, predovšetkým to však bolo v poznaní tvorby vtedy osobitne pertraktovaného básnika Ivana Kraska. Osobne som viedol okrem postu predsedu triedy aj literárny krúžok a vedel som recitovať viacero básní z jeho známej básnickej zbierky Nox et solitudo. Ich mimoriadne clivé obsahy mi pripomínali situáciu môjho náhleho odlúčenia od blízkych na rodnej Orave, najmä od troch sestier, a predstava „obrovskej vzdialenosti”, v ktorej som sa zrazu ocitol.
Keď predbehnem dobu, tak vo štvrtom ročníku štúdia medicíny (1958) som sa zúčastnil na pohrebe tohto básnika v Bratislave v sprievode od Slovenského národného divadla cez celé mesto. V zdravotníckej škole v Košiciach pani riaditeľka Harmanová najskôr dostala tzv. „politického zástupcu” (teda správne ideologicky zameraného) a následne ju z funkcie odvolali.
Na výlete z dediny
V roku 1955, po skončení školy v Košiaciach, som sa zaradil na post zubného laboranta v Okresnom ústave národného zdravia (OÚNZ) v Námestove, v ambulancii dentistu pána Jána Orieška, kde som pracoval jeden rok. Práve táto skutočnosť mi umožnila dozvedieť sa o pôsobení P. O. Hviezdoslava v našom kúte Oravy, v Námestove.
Zubné laboratórium sa nachádzalo priamo vo dvore budovy, kde plných 20 rokov býval a pracoval tento vzácny človek a básnik. Pripomínala ho hlavne tabuľa na priečelí budovy s textom od básnika Jána Kovalika Ustianskeho: „Ó Námestovo, duch Hviezdoslava, že v tvoje múry vzlietnul, v nich pracoval, večne pamäť toho pamätaj: 1879 – 1899. Venoval Matej Murín.“ V byte, kde býval a ordinoval uvedený dentista, na jednej stene visel obraz básnika.
Ženy lámali ticho: Sida o živote s mužom po porážke Čítajte Zistenie o pôsobení tohto oravského a slovenského velikána som sprvu registroval vo svojej naivnej predstave hlavne tak, že počas svojich častých ciest z Námestova do kúpeľov Slaná voda v Oravskej Polhore musel predsa Hviezdoslav prechádzať cez našu rodnú dedinku Zubrohlava. To znamená, že dokonca možno zostali aj nejaké pamiatky, alebo spomienky, možno aj stopy po kolesách jeho bričky, ktorá básnika s jeho pani manželkou prepravovala do kúpeľov.
Vtedy však pred vlastivedný výskum musela ísť do popredia moja príprava na prijímacie skúšky na štúdium medicíny v Bratislave, preto ostali len spomienky.
Totiž ešte niekoľko rokov pred príchodom vojny a frontu do našich končín tatko ako vyučený stolár u známeho námestovského stolárskeho majstra pána Gvoru získal jeho odporučením zákazku výmeny niektorých okien a dverí na chate Slaná voda. Bolo to uznanie za jeho slušnú a usilovnú povahu a ako pomoc pre otca drobných detí. V tom čase ešte môj otec nemal osobitnú dielňu, ba na tento účel slúžila zadná izba našej útulnej drevenice, samozrejme, bez elektriny.
Tatko si od našej veľmi blízkej rodiny Tomaštíkovej požičal na prevoz výrobkov tzv. „drabiňák s košarinami“ aj s koníkom, a mňa zobral so sebou. Tak som mal možnosť po prvý raz v živote odísť z rodnej obce Zubrohlava na takú „veľkú” vzdialenosť, až do Oravskej Polhory. Táto cesta bola to pre mňa nezabudnuteľným dobrodružstvom. Stretávali sme veľa gazdovských vozov idúcich jedným alebo opačným smerom, koníkov s rôznym ustrojením, niektorých aj so zvončekmi. Išli sme cez strašne dlhú dedinu Rabča. Obchádzali sme krídla husí, kravičky i bľačiace ovce. Pokiaľ si pamätám, žiadne auto sme nestretli.
Po tamojších, kedysi slávnych, po prvej svetovej vojne vyrabovaných kúpeľoch, ostalo len zopár ohorených trámov. Navyše, mne výraz kúpele v tom čase nehovorilo nič. Po bývalom prominentnom a pravidelnom, mimoriadne vzácnom hosťovi P. O. Hviezdoslavovi a jeho pani manželke, ani po „hájničke” nezostali žiadne pamiatky a stopy.
Oravskí pláteníci
Podobne ako na Hviezdoslava sa dlho zabúdalo aj na oravských plátenníkov, našich pracovitých, odhodlaných a vytrvalých starých a prastarých otcov, ktorí dokázali na prispôsobených gazdovských vozoch, zhotovených v Rabči, Oravskej Polhore a Rabčiciach a ťahaných oravskými pejkami, vrchovato naplnenými všelijako vylepšeným oravským plátnom, neskôr aj modrotlačou, zájsť aj do vyše tisíc kilometrov vzdialených destinácií.
V Zábiedove majú nový pamätník nenarodených detí Čítajte Plátno uložili do skladov, alebo priamo predali na jarmokoch v Turecku, na Kryme, ale aj v bájnej Alexandrii i slávnej Káhire v Egypte. Za slušné tržby potom doma mohli stavať veľké murované domy s portálmi, ale i chrámy a kostoly, v ktorých ďakovali Bohu.
Z dnešného pohľadu je najhlavnejšie, že plátenníci pochopili potrebu dať svojim synom vzdelanie. Taký bol životný a rodinný príbeh Antona Bernoláka zo Slanice i Martina Hamuljaka z Oravskej Jasenice, o čom dobre vedel i Hviezdoslav a bol hrdý na svojich krajanov i na ich otcov plátenníkov. Citlivá a vnímavá myseľ básnika určite zároveň registrovala aj túto osobitnú a blahodarnú atmosféru a ducha zlatej éry hornooravského plátenníctva.
Činnosť Matice slovenskej
Naša, vtedy ešte panenská a čarokrásna oravská príroda a v nej nezvyčajné kúpele Slaná voda pomohli vzniknúť aj vznešeným myšlienkam Hviezdoslava, majstrovsky votkaným do veršov jeho úchvatných básní, ktoré postupne spoznávalo a obdivovalo celé Slovenské i kultúrny svet. Na nášho P. O. Hviezdoslava sa tak nezabudlo u nás ani vo svete, hoci neraz vládli všelijaké hrmavice i vojny.
Vo svete podľa Jurka sa nebojíme oprieť o bezdomovca Čítajte Na čo sa však zabudlo a týka sa to osobitne našej Oravy, je doba jej najprogresívnejšieho rozvoja a rozkvetu, respektíve zlatej éry plátenníctva na hornej Orave. Ona okrem iného niekoľkokrát zvýšil životnú úroveň Oravčanov, no vytvorila priaznivé podmienky aj pre pôsobenie a živobytie iných profesií, vrátane právnikov, čo sa týkalo pobytu a advokátskej kancelárie nášho velikána v Námestove. Preto sme založili výbor a snažíme sa o nápravu a oživenie pamiatky, popri Hviezdoslavovi, aj na tradíciu hornooravského plátenníctva.
Pri tohoročnom významnom i jubilejnom výročí Hviezdoslava je vhodný čas na moje zamyslenie sa a na úvahy, ale i na niektoré predsavzatia. V tieto dni zhodou okolností uplynulo už 25 rokov od môjho nepretržitého pôsobenia na poste podpredsedu MO MS v Dolnom Kubíne.
Za ten čas vyvstali, samozrejme, viaceré iné príležitosti vzdať hold a poctu životu a dielu básnika. Predovšetkým to boli každoročne organizované Hviezdoslavove Kubíny. Pre mňa ako rodáka z hornej časti Oravy sú osobitne interesantné „tie stopy” po Hviezdoslavom hornooravskom pôsobení, ktoré sú nielen akousi chimérou mojej detskej a mladistvej mysle, no existujú v podobe jeho veľkolepých darov básnických diel. Pre neho sú najvýrečnejšie a pre nás najvzácnejšie. A za to, že boli vytvorené práve v našej Bohom vyárendovanej čiastke zeme, sú pre nás ešte hodnotnejšie. Ide hlavne o také veľkolepé diela, ako je básnická skladba Hájnikova žena, eposy Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský, aj rozsahom menšie básne Deľba dedičstva, Susedia a Šumihorka.
V tejto súvislosti mi napadá ešte posledná poznámka. Myslím si, že môžeme registrovať určitú súvislosť medzi jedinečnou dobou hornooravského plátenníctva a pobytom P. O. Hviezdoslava na hornej Orave. Zatiaľ sa práve o tejto skutočnosti, pokiaľ viem, hlbšie nevedelo a nevenovala sa pozornosť tejto interakcii. Oravská plátennícka epopeja, trvajúca vyše 200 rokov, zásadne a pozitívne ovplyvnila i zmenila život aj prostredie, ktoré sa potom mohla stať hmotným i duchovným materiálom pre nášho básnika a “fiškála” zároveň počas jeho 20 ročného pobytu v Námestove. Toto blahodarné obdobie oravského plátenníctva je neznáme, no nemalo by sa naňho zabúdať a mali by sa naň oživiť spomienky, tak ako sa to deje v prípade P. O. Hviezdoslava.
Autor: VendelínTažandlák
