opisuje reakcie okolia na svoje jedenásťnásobné materstvo Mária Brišáková zo Sihelného. Keď sa s manželom Dušanom brali, ani jednému nenapadlo, že vychovajú také početné potomstvo – veď Dušan bol jedináčik a Mária mala iba jediného brata… Aj bratovi Pavlovi a jeho žene bolo ľúto – Brišákovcom do krstu nosili jedno dieťa za druhým a sami dlho nemohli mať vlastné. “Nakoniec však všetko dobre dopadlo a teraz majú päť vlastných detí, 13 krstniat a už ani neviem, koľko birmovných detí. Keď sa o tom dopočuli kolegovia, len Paľa potľapkali súcitne po pleci: To je horšie, ako keby si vyhorel! Ale mysleli to s humorom a brat to aj tak zobral,” dozvedáme sa od pani Márie. Keď sa pre mesiacom vracala domov z trstenskej pôrodnice a v náručí niesla malého Kristiána, doma ju už netrpezlivo očakávalo deväť párov rozžiarených očí.
To starší súrodenci vítali najmladšieho bračeka. A keď jej manžel Dušan pomohol so vzácnym živým batôžkom domov, jedenásťnásobná mamička – jedno dieťatko sa narodilo mŕtve – zostala príjemne prekvapená. Vedela, že stará mama sa o svoje vnúčatá dobre postará, kým sa ona vráti z pôrodnice, len nečakala, že 16-ročná dcéra Michaela pripraví pre malého výbavu, akú mal máloktorý z jeho starších súrodencov. „Miška sa učí v Makyte a odvtedy, ako jej starká darovala šijací stroj, veľa pomôže s oblečením pre celú rodinu,“ pohládza pani Mária veselú pestrofarebnú perinku, do ktorej je zavinutý jej najmladší syn. Aj tá je dielom Kristiánovej staršej sestry. Najstaršia dcéra Mária nosí dobré známky z námestovského gymnázia, čoskoro sa chystá na vysokú. „Nech sa dievča učí, keď chce a má na to, aj keď peňazí to bude určite stáť neúrekom,“ povzdychne si matka. „Deti sú však naučené skromnosti, pomáhajú si jeden druhému, v lete si aj sami zarobia. Keď chcú dievčatá nejakú parádu navyše, zarobia si na zbere čučoriedok aj 5 – 6 tisíc. Nikdy sme ich nerozmaznávali, ale vždy mali, čo potrebovali. Veď je toľko vecí, ktoré treba zaplatiť – aj dnes išli dvaja na školský výlet – treba im zabaliť jesť, dať niečo do ruky – a hneď je preč 800 korún. Sami to vidia, tak sa aj snažia pomôcť, ako len vedia. Školáci sa nedávno fotili – áno, dám vám každému na jednu fotku, ale ak chcete viac, vykupujú alchemilku, choďte nazbierať a dať do výkupu...
A chodia. Keď dostanú sladkosti, netreba ich ani upozorniť, že ten alebo onen nie je doma, sami mu odložia do kredenca... Nemôžem sa sťažovať, všetci sú šikovní, len Marek, ktorý sa mi narodil predčasne, je, ako vidíte, trochu mentálne postihnutý. Ale je náš a všetci ho máme radi, Pán Boh nenadeľuje len príjemnosti...“ Mama Mária vie presne vymenovať, dokonca povie aj hodinu, kedy sa ktoré z jej jedenástich detí narodilo – Mária, Michaela, Eva, Michal, Dušan (zomrel), Alžbetka, Janka, Agnesa, Marek, Patrícia a Kristián. Hoci starká vymenuje aj tri mená, kým zavolá na toho pravého, mama sa nikdy nemýli: „To by som celé dni nič iné nepovedala, keby som si mýlila desať mien,“ smeje sa. „Občas, keď nás susedka popýta zavarovať jej 8-mesačné dieťa, ani nevieme, že ho tu máme, medzi tými našimi sa stratí, každú chvíľu ho ktorýsi pohojdá, zahrá sa s ním.“ Na stole práve rozvoniavajú buchty, poobede sa chystá zabíjačka, prasiatko je už „nahotovené“ v chlieve. Deti sa tešia na chutné jaterničky – samy pomáhajú pri upratovaní, varení, na poli i v záhrade, ba aj malého Kristiána okúpu. „Inak by to ani nešlo,“ hovorí ich mama. Pred dvomi rokmi sa stretli so švagrinou v pôrodnici v jeden deň, v jeden deň aj porodili. „Ešte mi chýba, aby som sa v pôrodnici stretla s vlastnou dcérou! Aj to sa ešte môže stať,“ smeje sa pani Mária. A ako je to so sviatkami, veď to sú meniny a narodeniny v rodine takmer na dennom poriadku – pýtame sa. „Našťastie, niektorí sa narodili v podobné dátumy, mena majú tiež tak – a tak oslavujeme viacero sviatkov naraz.
Darčeky si príliš nekupujeme, rýchlo by sme vyšli na psí tridsiatok. Len ak dačo treba. Ale starkej sa pripomenie každý – starká, mám meniny, čo mi kúpiš? – od tej vždy dostanú tú svoju sladkosť a všetci to dobre vedia. Len na moje a otcove sviatky si tu málokto spomenie, však?“, postrapatí mama blonďavú šticu jedného z menších detí. Takú veľkú rodinu určite neobchádzali ani detské choroby. Ako je to s lekárom u Brišákovcov, ktorí bývajú až na konci Sihelného, na vetrom bičovanej Magure? „K lekárovi som vždy musela ísť do Rabče, v Sihelnom detský lekár nikdy nebol. Dieťa bolo treba vziať na ruky a zísť dolu na križovatku k autobusu – až sem k nám sa nevyškriabe. Deti sú, chvalabohu, zdravé, majú tuhý korienok, ale detské choroby sa nevyhýbajú ani im. Teraz to už mám ľahšie, občas môže ísť s mladšími súrodencami ako sprievod aj najstaršia dcéra. Je to veľká pomoc. V zime tu bývajú aj dvojmetrové záveje, ale len málokedy sa stane, že sme odrezaní od sveta. Tento rok bol tiež jeden deň taký, starosta vtedy všetky deti odtiaľto v škole ospravedlnil, keď od Poľska naváľalo snehu, že sa len ťažko dal prehrnúť.
Ale inak nemôžem povedať ani slovo, starosta sem pravidelne chodieva, aby sa presvedčil, či sú tu cesty prejazdné. A čo hovorí mnohonásobná matka na trend klesajúcej pôrodnosti? „Mladí to majú teraz ťažké, nečudujem sa, že nechcú viac detí. Ale ja si to už ani inak neviem predstaviť, aj keď sme nikdy neplánovali s manželom takú početnú rodinu. Keď sa ma na to niekto pýta, vždy si spomeniem na toho malého Adamka, odloženého v Námestove v škatuli od topánok – nech bola tá jeho mama akákoľvek, asi sa ho tiež nevzdávala s ľahkým srdcom, postarala sa, aby bol v teple a hlavne – nezahubila ho!“ „Ale mladí by si mohli uvedomiť, že takto bude Slovensko onedlho čierne,“ neodpustí si dodať stará mama. „Slováci deti nechcú, a rómske rodiny na východe ich majú stále viac... Vidíte, a naši sa snažia situáciu zachraňovať,“ pousmeje sa figliarsky. Pani Mária je väčšinu času s deťmi sama, manžel chodí ako murár – živnostník na zárobky. A všetka česť – o rodinu sa dokáže dobre postarať. Ako povedala pani Mária, nikdy nemuseli behať po úradoch a žiadať sociálnu podporu.
Melánia Pastvová