Ani on nikdy netušil, že zvládne materskú dovolenku, stavbu domu, starostlivosť o šestoro poloosirelých detí i o chorú mamu... Sami sme sa minulý týždeň presvedčili, že tento 45-ročný murár všetky tieto starosti zvláda – ako sám hovorí, jednu lepšie, druhú horšie, ale ide to! Prichádzajúc k nedostavanému rodinnému domu, pred ktorým stojí malebná drevenička, na dvore sme zastihli len starkú Kristínu Kozákovú a suseda, čakajúceho na domáceho pána, s ktorým majú ísť do hory po drevo. Zimy sú v Oravskej Polhore studené a dlhé, treba na ne myslieť, len čo sa na jar z komínov prestane dymiť.
„Tóno príde hneď, odskočil len na poštu,“ dozvedáme sa od starkej. Povzdychne si, že otec šiestich detí to má bez ženy ťažké. „Aspoň dáku frajekru keby si našiel, čo by mu trochu pomohla!“ „Ale veď aj vy mu ešte čo-to pomôžete, nie?“ „Kdeže, mňa už každú chvíľu zavracia, spadnem, ani neviem kde, niekedy aj tri dni v posteli preležím...“, odvetí starká. Vzápätí prichádza zo školy jedenásťročná Adriana, Matúš ešte zostal, má šesť hodín. Hneď za Aďou na staršej škodovke prichádza aj domáci pán. Spolu s ním vyskakujú z auta ďalšie štyri ratolesti – najstarší 13-ročný Anton, za ním Martinka, Matej a najmladšia, iba trojročná Antónia. To ju otec vypiplal z plienok, keď manželka Anna zomrela na zákernú rakovinu. Stratili ju pred dvomi rokmi, presne na polhorský odpust 27. júla 2003. Odvtedy sa Anton naučil všetko, čo má vedieť dobrá gazdiná – stal sa nielen otcom, ale aj mamou početnej rodiny. V kuchyni behá okolo sporáka a hrncov, a o chvíľu už píli alebo rúbe drevo. „Aj deti pomôžu, upracú, repku oškrabú, táto najmladšia, tá by teraz robila všetko!“ usmieva sa hrdý otec, držiac Tonku na rukách. Posiela Aďku, aby ju umyla, okolo pusy je červená ako rak: „Veľmi má rada surovú sudovú kapustu, ale vždy sa takto po nej vyhádže okolo úst. O chvíľu sa to stratí. Všetci majú radi jedlá z kapusty, najmä segedínsky guláš. Ten asi varím najčastejšie, ale nikdy sa im neobje.“ Ako hovorí, už sa trošku učí variť aj Aďka, ale všetko má svoj čas. „Sú to deti, a ja ich nechcem pripraviť o detstvo len zato, že im mama zomrela.
Teraz žijeme vlastne len z peňazí, ktoré dostávam ja aj deti od štátu, ale keby som si našiel poriadnu ženu, veru by ma tu nikto neudržal. Celý život som robil po stavbách – v Čechách aj v Bratislave. O peniaze sme nikdy núdzu nemali. Aj teraz by to hneď inak vyzeralo, keby som mohol ísť za robotou... Ale aj doma je stále čo robiť. Najviac starostí je s varením, zaberie veľa času, oprať operie pračka, ja za ten čas robím na stavbe, aj zvieratá treba opatriť – zastaviť sa veru nemám kedy. Dnes som akurát muroval vaňu, nedávno sme osadili okná – rodina, susedia aj kamaráti vždy pomôžu, keď treba, sú naozaj ochotní. S oknami mi napríklad veľmi pomohol Geno Vorčák, čo aj podnikateľ, dobrý chlap je to!“ Pýtame sa Antona aj jeho detí, ako oslávia prichádzajúci otcov sviatok. „Aký sviatok, meniny sme aj s Tónkom mali akurát tento pondelok,“ čuduje sa otec, obkolesený piatimi deťmi. „Ale oci, v nedeľu bude deň otcov,“ povie mu ticho Aďa a my len prikývneme, že práve ten sviatok máme na mysli. „To aj taký je?“, čuduje sa otec, ktorý si svojou každodennou prácou a starostlivosťou skutočne zaslúži pomenovanie Otec.
Melánia Pastvová
