ZUBEREC. O zázraku na dedinskom družstve som sa dozvedela od spolužiaka Eda. Keď sme sa niekedy stretli, vždy bol naviazaný na mobil. Občas mu cinkol a aj z grilovačky či volebnej miestnosti letel do roboty. Keď sa vrátil, občas bolo cítiť, kde bol. Povedal, že len niečo nastavil na velíne.
„Velín pri práci s hnojom?“ zaujalo ma, keďže, aj keď teraz píšem noviny, moje učebné osnovy v časoch štúdia boli pomerne nabité automatizáciou, a teda aj riadiacimi jednotkami rôznych systémov a komplexov.
Dnes je však doba ešte digitálnejšia, Edo celý ten zázrak môže riadiť aj cez mobil alebo notebook v obývačke.
Čižmy len pre istotu
Vybavila som si na Roľníckom podielníckom družstve Zuberec šichtu. Presnejšie, na jeho bioplynovej stanici. Dopredu viem, že vstupom je hnojovica, múdro povedané zmes tuhých a kvapalných výkalov hospodárskych zvierat. No a výstupom zelená energia. Napriek tomu si čižmy beriem len pre istotu.
A je to tu, ja idem naozaj dojiť kravy. Doteraz som maštaľ videla iba z diaľky Čítajte Pomedzi maštale a teľatníky prichádzam k veľkému modrému betónovému valcu zhora uzavretému kopulou. Nad ňou sa vynímajú končiare Roháčov. Edo ma už čaká v priľahlej búdke.
Skromná miestnosť so skriňou s displejom, rôznymi tlačidlami, prepínačmi a dotykovým perom. Na stole je zapnutý počítač, na zemi škatuľa s údržbárskym náradím. A v kúte predsa len aj gumáky.
Eduard Lajčin aj tá búdka sú mozgom toho čuda.
Zložité jednoducho
Dnes mám aspoň pomáhať dispečerovi bioplynovej stanice. Sama by som to určite nezvládla. Nie preto, že je robota ťažká, ale je odborná. Treba sa vyznať, naštudovať, vziať na seba zodpovednosť.
Je to náročná dispečerská robota. Mašina musí fachčiť na požadovaný výkon vo dne, v noci, sviatok-nesviatok. Dispečer sleduje množstvo údajov, musí reagovať na ich odchýlky, robiť opatrenia v oblasti chémie, strojáriny, energetiky, poľnohospodárstva, aby celá bioplynová stanica zarábala. A to je kumšt.
Na vysvetlenie princípu výroby elektrickej energie z hnojovice ma Edo berie do jednej z maštalí. Papajú, kakajú a cikajú v nej kravy. Výkaly zo všetkých maštalí a teľatníkov sa dostávajú do jednej veľkej nádrže, takzvaného callixu.
„Odtiaľto hnojovicu automat každú polhodinu dávkuje do fermentora. To je tamten modrý valec s pokrievkou, voláme ho železný bachor kravy,“ snaží sa Edo vysvetliť postup čo najjednoduchšie. „V ňom sa snažíme ešte zamestnať baktérie, ktoré pracovali už v tráviacom trakte zvieraťa. Rozkladajú potravu, výsledkom je metán a iné zložky bioplynu, ktorý potrebujeme do spaľovacieho motora, aby roztočil generátor elektrického prúdu. Osobitne do fermentora ide aj trávna senáž, je to akoby pokrm pre baktérie, aby dosahovali lepšie výsledky v práci.“
