Článok pokračuje pod video reklamou
Manažment musí zaplniť vysielací čas, nuž ho vapchá kriminálkami, ktoré sme už videli, filmami, ktoré prešli všetkými kinami. Násilie pokračuje, nábojnice lietajú, výbuchy sú na každom kilometri, sto policajtov strieľa spoza dverí policajných áut, no hlavný hrdina prežíva; on pritom aj strieľa. Presne. Čo výstrel – to zaručená mŕtvola. A ešte stihne brániť a ochrániť slabúčko oblečenú dievčinu, ktorú tajne miluje... Fyzické násilie máme doma denne v priamom prenose. Myslím – skutočnú vojnu. Násilie na bezbranných – tiež v priamom prenose. Skutočné strieľanie do skutočných ľudí. Naživo. Všetky televízie milujú katastrofy, havárie. Súkromné televízie musia na seba zarobiť. Geniálny biznisman, mediálny superboháč a politik Berlusconi vymyslel zaraďovanie reklamných spotov do vysielania umeleckého programu. Vtedy sa zarába najlepšie. Na stovke do omrzenia opakovaných reklám sa nájde jedna vtipná. Skôr, ako sa objaví prvá reklama, naše deti dokazujú, že svet okolo seba vnímajú šiestimi zmyslami: poznajú hudbu, slová, repliky, výkriky, úryvky piesní a – opakujú ich. Vnúčatá odmalička až po pubertálne harašenie poznajú každý film. Televízor je zapnutý po celý deň. Každý má doma svoje relácie. Farebná droga na podstavci ako ikona ponúka 6-2O-99 programov. V bohatších rodinách má každý vo svojej izbe televízor.
Pomalé a nenápadné ohlupovanie národa pokračuje dennodenne. A – my? Tipujeme esemeskami, máme jedinečnú možnosť rozhodovať; môžeme určovať, ovplyvniť osud ľudí, ktorí súťažia o najkrajší spev, o najkrajší tanec, o dva milióny. Drogy pre národ. Mojsejovci sledovaní miliónmi, ako vyvrcholenie televíznej trápnosti a tuposti. Hodiny prázdnoty, nymfománie, predvádzania sa, úbohej slovenčiny, pochybných charakterov, dialógov, za ktoré sa čo len trochu slušný človek môže hanbiť; kedysi šikovný moderátor sa čoraz častejšie strápňuje. Seriály pokračujú v 12O – 25O hodinovkách. Sused na ulici 4. júna na mňa vykríkol: Už aj Rusi na to skočili, už aj oni majú dlhú novelu! Vymývanie mozgov pokračuje cez zázračnú obrazovku. Otupovanie základných hodnôt človeka, podľa ktorých by mali žiť. To nikomu nevadí. Otupovanie hrotov etického správania sa človeka – to nikomu nevadí.
Poklesnutý humor s prezliekaním, paroch- ňami, umelými prsiami, natriasaním sa do rytmu, slovnými hračkami v hlavnom programe, to nikomu nevadí. Reality šou, bezduchosť humoru, prázdnota debát múdro sa tváriacich, filmy plné kečupu, zbraní – to nás všetkých dovedie ako ovce k tomu, že za župana zvolíme nejakého slovenského Švarcenegera, za prezidenta republiky moderátora, ktorý neovláda materinský jazyk, za poslancov takých, ktorí dobre vyzerajú na obrazovke a za nad- štandardný plat perfektne ovládajú intrigy, zákulisie a zaboha nepriznajú majetok, lebo niet zákona, ktorý by ich donútil ukázať farby.... Len tak ďalej súdruzi, povedal onehdá Vasil Biľak v snehobielej košeli uprostred šíreho lánu dozretej pšenice medzi kombajnistami, ktorí mali v očiach obilný prach a v hlbokých vráskach zaschnutý pot.
Ján Štepita
