Ahoj, milý priateľ!

Píšem ti po dlhej dobe, ktorá zmenila veľa vecí a podpísala sa na nových príbehoch a ľudských osudoch.

Vždy si mi bol blízky, pretože si dokázal načúvať tomu, čo som sa ti snažila povedať. Pamätáš na časy, keď sa ľudia spolu rozprávali? Keď namiesto klávesnice a mobilu písali normálne ľudské (dnes trápne) listy. Ľudské osudy, poznania a vyznania vtedy voňali rozliatym čajom, parfémom, lesom, voňali ľudskosťou. Niekedy mi je za týmito časmi ľúto. A tak ako si spomínam na posielanie listov poštou, často som veľmi nostalgická. Rozhliadnem sa okolo seba a všetko je iné, zvláštne chladné, uponáhľané. Nepáči sa mi môj vlastný pesimizmus. No nemôžem sa ho zbaviť. Pomôž priateľ. Pamätáš si to modrooké dievča z našej ulice. Má tretie dieťatko a približne štyridsať kíl (možno preháňam). Za pár rokov z nej zmizol lesk, ktorý hrdo nosievala po uliciach. Teraz nosí len špinavé tepláky a uplakané deti na krku. Neverím, že by nemala silu na to byť matkou a pritom aj žiť. Vzala si ale za muža človeka, ktorý nevie, čo je zodpovednosť, nevie, kde sa má otočiť a ako by jej čo najviac ublížil. Pije, bije a trápi ďalšie ženy, ktoré od neho zrejme čakajú viac ako jednu noc pod holým nebom. Tak je niečo spravodlivé? Dedinská morálka jej radí nech počká, že „jeho to prejde“. Veď chlapi dospievajú neskôr. To, že ona má za sebou aktívnejšiu polovicu života a vyzerá ako mŕtvola, je zanedbateľné. Len nech sa pomodlí za jeho obrátenie a nápravu. Možno sa jedného dňa prebudí a on bude celkom iný. Bude sa aspoň trošičku starať o deti a svoju rodinu. Ale verí tomu niekto? A či - sme rodina, tak trpme jeden za druhého? Ako je to správne? A čo je podstatnejšie? Udržať Bohom uzavretý celok? Alebo Bohom danú slobodu? To ani mne, tebe, ani jej nikto nepovie. Ostáva nám len svedomie a dobrá vôľa. Ostáva len pohľad na lepšiu budúcnosť detí, do ktorých vkladá svoju dušu a srdce. A detské oči všetko prezradia. Aj keď trpia, dá sa v nich nájsť stopa po láskavých rukách matky, ktorá sa vždy snaží zo všetkých síl. A čo sa dá, to dá. Aj za cenu vlastnej straty.

Tak som sa ti aspoň trošičku vyžalovala, milý priateľ. Trápi ma, že vôbec niečo také dovoľujeme. Sú to len veci. Len príbehy. O ktorých sa musí rozprávať, aby neostávali len tak visieť vo vzduchu. Potom by nevyrozprávaná ťažoba padala na každého z nás. Takto si ju môžeme rozdeliť. Ja poviem niečo tebe a potom ty mne. Vieš, niekedy naozaj stačí dostať to zo seba von. Teším sa na stretnutia s tebou. Teším sa, že ti môžem občas niečo napísať a ďakujem už len za to, že si v dnešnom uponáhľanom svete dáš tú námahu a prečítaš si moje riadky. Chcem ti rozprávať ešte o psovi, ktorý roztrhal druhého psa, o zaostalom Ifovi, o trápeniach hyperaktívnych a workoholických ľudí, o ľudskej zlobe a o smútku prírody, ktorá už v poslednej dobe skutočne nevie, čo s nami. Je veľa vecí okolo, o ktorých sa oplatí rozprávať, len nemá kto, alebo nemá komu. Preto verím, že naše spoločné stretnutia budú obohacujúce pre obidve strany a nepristihneme sa pri tom, že nevieme, o čom je reč. Bozkávam ťa na čelo, priateľ. A prajem ti všetko dobré.