VITANOVÁ. Miroslav Mlkvik svoje prvé sošky vyrezával do dreva s najväčším mäsiarskym nožom, aký doma našiel. Od menších plastík sa potom prepracoval k detailným a prepracovaným sochám ľudských rozmerov. Dnes je z neho akademický sochár. Čokoľvek, čo vytvorí, ho však musí morálne napĺňať.
Umelcom chcel byť vždy
Cesta k umeniu začala pre Miroslava už v útlom detstve. „Rád som si kreslil a maľoval,“ hovorí. Inšpiráciou mu bol sused a maliar Štefan Mišuda.
Už na základnej škole mal iný svet než jeho rovesníci a na hodinách si vždy viac kreslil, než sa učil. Túžil byť umelec, len ešte nevedel, v akom odvetví. „Hovorieval som učiteľom, že to, čo potrebujem, ma oni naučiť nedokážu.“
Mal možno pätnásť rokov, keď u známych prvýkrát videl drevené vyrezávané sošky. „Doteraz si na ten pocit pamätám, bolo to ako objaviť úplne novú dimenziu.“ Chytil si ich do rúk a povedal, že aj on raz také bude robiť.
Aj to hneď skúsil. Sošky Ocko a Maminka vyrezával do dreva a Venušu zas vytesal z kameňa. Postup ale nevedel, nikdy predtým to totiž nevidel.
„Na drevo som si vzal ten najväčší mäsiarsky nôž, ktorý som vzal otcovi a na kameň zas klinec a sekeru,“ zasmeje sa.
Tri tipy na víkend: Orava ponúka podzemie, tiesňavy i hradné bralo Čítajte Miroslavov talent si všimla triedna učiteľka aj riaditeľka na základnej škole. Odporučili mu preto, aby si podal prihlášku na umelecký rezbársky odbor v Nižnej. V tom roku, kedy končil deviaty ročník, však odbor pre nedostatok záujemcov neotvárali, nastúpil preto na lesnícku školu v Tvrdošíne.
Po roku za ním poslala riaditeľka zo základnej školy majstrov z Nižnej. Vraj vybavia prestup, len musí urobiť talentovky. „Súhlasil som a aj som sa tam nakoniec dostal.“
Na škole potom prvýkrát videl dláta. Pýtal sa majstrov, čo to je a ako sa s tým robí. A oni mu na to, že či si z nich robí srandu, prihlásil sa predsa na rezbársku školu.
„Hovorím im, veru neviem, ukážte mi, ako sa s tým pracuje a ja to urobím.“
