NÁMESTOVO. Dušan Horeličan obliekal lekársky plášť viac ako 50 rokov. Aj napriek dôchodkovému veku aspoň čiastočne stále pracuje. „Dôležité je pre mňa nielen existovať, ale byť aj užitočný,“ hovorí. Zaspomínal si tak na detstvo na dedine, na komplikované štúdium aj medicínu v plienkach.
Poriadna obluda
Keď bol malý, veľmi ho zaujímal rybolov a voda. Celá rodina vtedy ešte bývala v Lokci a pri kostole bol potok široký možno meter a pol. Otec mu teda od gazdu zohnal bič, uviazal naň špagát, háčik a pripevnil špendlík. „To bola moja prvá a vlastne asi aj posledná udica.“
Aby však mohol po dedine bezpečne rybárčiť, dostal od neho ešte aj rybársky lístok. Na kúsku papiera stálo: Týmto sa povoľuje Dušanovi Horeličanovi voľne loviť vo všetkých potokoch, jazerách a studniach.
„Ja som na to všetko bol nesmierne pyšný a aj si pamätám, aký veľký úlovok som chytil,“ zasmeje sa. Rybka vraj mala len zopár centimetrov, ale v jeho očiach narástla do poriadnej obludy.
Žuvačky, pero aj bitka
Nemocnicu rušiť nebudú Čítajte Vrcholným zážitkom dní bolo vybrať sa na vyšný koniec za babkou, ktorá predávala žuvačky. „Bola to síce len obyčajná živica zo stromu, ale bola to predsa žuvačka,“ smeje sa Dušan.
Neporovnateľné s dnešnou dobou boli aj nároky a sny detí. Chodil do prvej či druhej triedy, keď na Mikuláša dostal plniace pero značky Žiak. „Keby pršalo, utopím sa cez obrátený nos, taký som naň bol hrdý.“ Dnes by sa možno deťom taký darček ani nerátal.
Najväčšia starosť zas bola vymyslieť, kam sa pôjdu hrať a ako sa vyhnúť bitke od chlapcov Sochovských. „Nie že by nás tĺkli, ale boli väčší a mali fyzickú prevahu.“ Tú však chcela mať aj druhá skupinka, a tak spoločne dumali, ako ju získať.
V článku sa dočítate aj
► o ďalších detských šintrovinách uznávaného lekára
► na ktorú pitvu nikdy nezabudol
► spomienky na medicínu v plienkach
