ORAVSKÁ POLHORA. Maximilián Kutliak je od narodenia nevidiaci. „Beriem to však ako svoju výhodu a ak by bola možnosť, neviem, či by som to chcel zmeniť,“ hovorí. Študoval na špeciálnej škole pre nevidiacich aj medzi zdravými deťmi na gymnáziu. Dnes je vysokoškolák na Masarykovej univerzite v Brne, píše blogy a s kamarátom vedie svoj vlastný podcast.
Fantastická štvorka
Max sa narodil rodičom ako v poradí deviate a najmladšie dieťa. Už do pár týždňov po narodení však bolo zjavné, že niečo nie je v poriadku. Lekári zistili, že má poškodený zrak a nedokážu to operačne ani inak napraviť.
„Vidím zhruba 20 percent z toho, čo vidiaci človek,“ vysvetľuje. Ak je v známom priestore, dokáže sa orientovať aj si všimnúť prekážku. „V cudzom prostredí sa na to ale spoľahnúť neviem.“ Vidí farebne aj veľké objekty, naopak, problém mu robia detaily a menšie predmety.
Že jeho zrak nie je dobrý, vnímal už ako malý. Pomáhala mu však rodina a spočiatku bol na rodičov aj veľmi naviazaný. Ľahké to nebolo ani pre nich, no boli si vedomí, že aj keď Maximilián nevidí, neznamená to, že by bol menej dieťa než ostatní. „Pravda ale je, že mali tendenciu robiť všetko za mňa.“
Žiaci si pomáhali navzájom Čítajte Do škôlky potom nastúpil medzi zdravé deti. Obmedzenia cítil najmä pri nadväzovaní kontaktov, inak ale vraj prežil detstvo rovnaké ako väčšina a nič mu nechýbalo.
Na rok v Spojenej škole internátnej v Námestove spomína veľmi rád. „Mal som super triedu aj partiu.“ Vo fantastickej štvorke bol nevidiaci Max, autista, vozičkárka a nepočujúca. „Zažili sme spolu kadečo a s autistom som sa neraz aj pobil,“ hovorí Max s úsmevom. V tom čase ho špecialistka učila základy Braillovho písma.
