NÁMESTOVO. Svoju škôlkarsku kariéru mám celkom živo v pamäti. Od bytovky k škôlke som stihla absolvovať niekoľko hysterických záchvatov, ktoré som občas zavŕšila aj demonštratívnym plesknutím sa o zem.
Stratégia to nebola veľmi úspešná, tak som teda za pochodu volila inú a revajúc sťa tur som do každého, vrátane detí či učiteľky, hádzala hračky, ktoré boli práve v tej chvíli v tesnej blízkosti. Za svoj najväčší úspech však doteraz považujem fakt, že sa mi odtiaľ podarilo zopárkrát dokonca aj ujsť.
Nekonečný boj
Nič ale nepomáhalo a do škôlky som chodiť musela. Rovnako však nepomohlo ani rodičom kupovať si ma novým pyžamkom, hračkou či prísľubom, že po mňa prídu hneď, ako sa naobedujem. Mimochodom, neučili ste ma práve vy, že klamať sa nemá?
Situáciu predsa len trošku vylepšil príchod Olivera a Nikolky, do ktorých som bola na striedačku platonicky zamilovaná, no rovnako veľkú lásku som prechovávala aj k Barbie domčeku v kufríku, ktorý patril Marike. Napriek tomu sa stali ranné príchody, poobedňajší spánok aj pravidelná strava mojím nekonečným bojom.
Súvisiaci článok Vyskúšali sme, aké je to byť mestským policajtom Čítajte Keď nad tým takto premýšľam približne o 22 rokov neskôr, v deň, keď som spala ledva päť hodín, žiadna pravidelná strava pripravená priamo pod nos ma veru nečaká a mojím cieľom už nie je piecť koláčiky z piesku, ale písať tento siahodlhý článok, nedá mi samej seba sa neopýtať: hlupaňa, ty kde si vtedy mala rozum?
Priatelia za každú cenu
Našťastie, na jeden deň sa škôlkarkou opäť môžem stať. Keď mi ale ráno zvoní budík, hneď pochopím, prečo bolo vstávanie taký veľký problém. Počiatočné zhnusenie sa však rýchlo vyrovná tým, že sa tentokrát ozaj teším.
Hneď v úvode hlásim prvé ťažkosti. Po areáli materskej škôlky Slniečko na briežku v Námestove už niekoľko minút zúfalo blúdim a triedu nie a nie nájsť. Svojou výškou a žiaľ aj veľkosťou medzi deťmi evidentne pútam pozornosť, učiteľky ma teda rýchlo identifikujú a správne nasmerujú.
