ORAVSKÁ JASENICA. Sto rokov oslávila 15. mája Žofia Lovaštíková a stala sa tak najstaršou obyvateľkou obce. Zažila biedu a hlad, druhú svetovú vojnu, nikdy nekončiacu prácu, radosti manželstva i stratu milovaného človeka. Osud sa s ňou nemaznal, no na život sa nesťažuje. Dnes už od neho nechce nič, iba sa modlí, bez rozdielu za všetkých.
Nápadníka odmietla
Žofia sa narodila rodičom ako najstaršie dieťa v malej dreveničke v Oravskej Jasenici, po nej prišlo na svet ďalších šesť súrodencov. Ako najstaršia sa musela starať o deti, maštaľ aj pracovať na poli. „Rodičia mi daktoré dieťa uviazali do plachtičky na chrbát a tak som robila,“ spomína.
V tej dobe bola veľká bieda a hlad. Rodina mala len to, čo si sama dopestovala. Aby si však aspoň trochu prilepšila, aj deti chodili do lesa na lesné plody. Tie potom predávali v Námestove.
Ján býval veľký gazda a pracant. Všetko musel mať vždy na poriadku Čítajte Popri tom všetkom stihla chodiť Žofia aj do školy. „Akoby nie, veď by som sa tej stovky ani nedožila,“ hovorí s úsmevom. Učila sa vraj veľmi dobre a doteraz ovláda krasopis.
Roboty v dedine však veľa nebolo a ak sa predsa len nejaká našla, bola pre muža. Mladá Oravčanka tak musela prácu hľadať inde. Mala 14 rokov, keď odišla do Čiech slúžiť na gazdovstvo a strávila tam tri roky. Robota to síce nebola dobrá, ale aspoň nejaká bola. „Najprv som musela urobiť všetko, čo bolo treba a až potom som sa mohla postarať o seba.“
