ORAVA. Obyčajné pondelkové ráno. Budík ukazoval niečo po šiestej. Michal ešte driemal, vstávať sa mu nechcelo. Bola zima, vonku tma a mráz. Z driemot ho však rýchlo prebral otravný zvuk telefónu. Displej ukazoval neznáme číslo.
„Prosím,“ ozval sa Michal. „Kriminálna polícia, stojíme pred domom, vyjdite von,“ odpovedal hlas v telefóne. A tak jeden obyčajný pondelok prevrátil život naruby.
Obvinený aj sudca
„V prvom momente som si myslel, že si zo mňa niekto robí srandu,“ priznáva Michal. Pred bránkou ho však naozaj čakalo 15 kukláčov a asi päť policajných áut. Kričali, aby vyšiel von. „Chcel som sa obuť, ale nedovolili mi to.“ Tak vyšiel taký, ako bol, v pyžame a bosý. Na ruky hneď dostal putá a nasledovala domová prehliadka.
Aby zaistili prípadne dôkazy, policajti prehľadali každú izbu v dome. Skončili až niekedy na obed a Michala odviedli do Žiliny. „Nebál som sa, len som čakal, čo sa bude diať.“ Tam sa stretol aj so svojím právnikom a po dohode vypovedať odmietol.

O tri dni na to Michala čakal súd, ktorý mal rozhodnúť o vzatí do väzby. Za ten čas bol v cele predbežného zadržania. Je to malá miestnosť so železnými dverami, kamerou a mrežami na oknách.
Posteľ, stolička a stôl sú priskrutkované k zemi a nízkou priečkou je od nich oddelený záchod a umývadlo. A čo sprcha? „Tak tá tam naozaj nie je, veď som bol celý čas v jedných veciach,“ hovorí Michal.
Netečie tam voda z kohútika a nedá sa ani spláchnuť, najskôr treba požiadať policajtov. To sa asi nemám pýtať ani na televízor či inú techniku, však? „Nie, nič také tam nebolo, čítal som si len dookola papiere od policajtov.“