ZUBROHLAVA. „Môj syn žije v Bratislave a už rok sme sa nevideli,“ hovorí dôchodkyňa Marta Druneková. Domov na Oravu by aj prišli, no boja sa. Zároveň prechod cez okresy súčasné opatrenia ani nepovoľujú. „Bývam s dcérou, kúsok od nás je aj druhý syn a mám vnúčatá, tak ten čas nejako prejde.“
Testujú sa, aj keď nemusia
Do debaty sa pridá ďalšia dôchodkyňa. „Syn má dom postavený rovno v záhrade, ale tiež k nám často nechodí.“ Pre istotu, aby niekoho nenakazil.
Hoci v obmedzenej miere, no poväčšine sa seniori s blízkymi predsa len stretávajú.
Oravské kríže na ceste históriou. Náročných období, ako je to dnešné, bolo viac Čítajte „U nás je to iné ako vo väčších mestách,“ hovorí Marta Mokošáková. Jej sestra býva v Banskej Bystrici, dištanc striktne dodržiava a čuduje sa, ak iní nie. „Vždy sa ma pýta, či sa nebojím. A nebojíte? „Nie, dávam si pozor a pravidelne sa testujem, aj keď nemusím.“ Súhlasne prikyvujú aj ostatní, chcú chrániť seba aj iných.
Naposledy vlani
V klubovni Jednoty dôchodcov sa stretávame s niekoľkými seniormi. Do minulého roka sa tu pravidelne schádzali, organizovali workshopy a výlety, alebo sa zapájali do súťaží. Vlani ešte stihli 13. ročník volejbalového turnaja s medzinárodnou účasťou a potom prišla pandémia.
„My sme veľmi akčná partia a teraz nemôžeme nič z toho, čo bolo a veľmi nám to chýba.“
