Na Veľkú noc si kresťania na celom svete pripomínajú smrť Ježiša Krista na kríži na Golgote. Absolvujú v tieto dni krížovú cestu na kalváriách, vystavaných ako pripomienku na umučenie Krista. My sme sa pristavili aj pri niekoľkých krížoch na ceste Oravcov.
V článku sa zastavíme aj pri týchto momentoch:
► Vysťahovaním, útekom a úmrtím ubudlo v 83 oravských obciach 1451 poddanských rodín, čiže celá polovica obyvateľstva.
► "Budem vás šokovať, keď poviem, že vrahovia prichádzajú do spovednice a že ich prichádzajú tisíce,“ hovorí kňaz.
► Z chrbta Kubínskej hole sa zosypalo odhadom 360-tisíc kubíkov snehu, zmiatol ľudí na lyžiarskom svahu.
► "Premárnené peniaze ma neštvú, sú to posledné, čo by som ľutoval. Hnevajú ma vlastné skutky.“ Dnes má ten mladík na cintoríne svoj vlastný kríž.
I.
Kríže po Orave stavajú najskôr kurucké, potom habsburské, neskôr i poľsko-litovské vojská.
Pomaly sa končí rok 1683, keď na Oravu tiahnu od severu zadné voje Sobieskeho vojska vedené litovským hajtmanom Sapiehom. Vyčíňali už v Poľsku, nešetria ani Oravu. Lúpia, vraždia, znásilňujú. Pália aj pozbieranú úrodu v sýpkach a humnách, dobytok v maštaliach.
Vydrancovali 27 oravských obcí a z trstenského kostola, pútnického miesta Oravcov, odnášajú dokonca obraz Panny Márie.
Na druhý rok niet čo siať. Ak sa v ďalších rokoch podarilo čo-to do zeme vložiť, pre dážď a chlad sa nič neurodilo, alebo zamrzlo na koreni. Ľudia jedli machy, mleli kôru z liesky do múky, aby sa aspoň trochu zasýtili. Z kolien však opäť vstávajú.
II.
Nevzdávajúci sa Oravci sú unavení. Feudálny režim a jeho rázne postupy v poľnohospodárstve, nehľadiac na menej úrodné roky, hlad a biedu vykorisťovaných roľníkov ešte viac zhoršuje. Tí, chtiac prežiť, opúšťajú rodný kraj. Predávajú čo môžu, aby získali prostriedky na svoje putovanie.
Poslednú večeru môžete vidieť tak, ako vyzerala pred 500 rokmi Čítajte Stoliční hodnostári prehovárali utečencov na návrat, pretože opustené pole nemal kto zadarmo obrábať, ani platiť dávky a dane. Prefekt nevedel a nechcel pochopiť, že sociálne príčiny vysťahovalectva spočívajú práve v bezohľadných a ožobračujúcich postupoch panstva voči poddaným.
Keď do toho prišli takzvané zamrznuté roky 1715 a 1716, kedy i v lete padal sneh a v júli mrzlo, ľudia utekajú v celých skupinách, ba až húfoch, do blízkych alebo aj vzdialenejších stolíc.
Vysťahovaním, útekom a úmrtím ubudlo v 83 oravských obciach 1451 poddanských rodín, čiže celá polovica obyvateľstva.
III.
Zo všetkých epidemických chorôb, ktoré v minulosti zasiahli Oravu, najnebezpečnejšie boli epidémie cholery. Túto infekčnú chorobu prenášali chorí sami kontaktom so zdravými, alebo aj vyliečení ľudia ostávali bacilonosičmi. Cholera sa vyskytovala pôvodne v Indii, odtiaľ sa karavánovými cestami dostala do Iránu a stadiaľ do Ruska. Do Európy ju zavliekli ruské vojská, ktoré bojovali proti poľským povstalcom.
V lete 1831 choroba zamorila celé Slovensko. Umierali takmer štyridsiati zo sto chorých. Ku škodám na životoch a zdraví obyvateľstva sa ešte pridali aj hospodárske škody, lebo pre chorobu nebolo možné porobiť všetky letné a aj jesenné práce.
IV.
Leto 1813. Oravci sú opäť skúšaní. Pri katastrofálnej povodni zahynulo veľa ľudí a dobytka. Voda zničila aj veľa domov, no i úrodu. A to nielen tú na poli, ale aj úrodu už pozvážanú do stodôl.
To nebolo pre citlivé povahy. Z prívalu, ktorý prehrmel Studenou dolinou, sa zrútil aj miestny farár. S nasadením života zachraňoval najposvätnejšie veci a aj matriku. Keď z kostola vybehol, stavba sa zrútila. Večer už kostolné zvony pozdravenie Anjel Pána neohlasovali, ležali niekde zasypané nánosmi piesku, skál, kmeňov stromov.
V.
Zachránili len to, čo mali na sebe. Také sú dôsledky mnohých požiarov, ktoré pohltili celé dediny alebo ich väčšiu časť. Oheň bol postrachom oravských drevených usadlostí počas celých stáročí. Drevo, slama, otvorené ohniská, petrolejové lampy. Len v 19. storočí bolo na Orave 39 veľkých požiarov.
