BOBROV. „Takto si ja chodím ako taký gavalier,“ pridržiavajúc sa paličky nás víta v neveľkom domčeku najstarší obyvateľ obce Ján Gogolák, ktorý 7. marca oslávil storočnicu.
Recept na dlhovekosť je vraj tvrdo robiť a striedmo jesť. „Tak aj naozaj celý život žil a vždy hovoril, že len nemôže ostať ležať,“ hovorí jeho dcéra Elena. Pár rokov dozadu dokonca Ján šiel na bicykli na futbal do Zubrohlavy a ešte vlani v decembri chodil každé ráno na omšu do kostola či sám nakupoval v obchode. Potom však opatrenia kostoly zatvorili a ostal doma, čo mu veľmi zhoršilo chôdzu. „A tak si tu teraz len sedím ako v árešte.“
Minulý rok sa na oslave narodenín zišlo 65 ľudí, tento rok len blízka rodina.
„Ak však Pán Boh dá, v lete spravíme na záhrade veľký guláš.“
Neľahký osud
Ján sa narodil v poľskom Piekielniku. O dva roky do rodiny pribudla sestra Mária. „Mala možno dva či tri roky, keď aj s rodičmi pošla na Moravu na žatvu,“ hovorí. Jeho nechali pri babke.
Aké to je byť učiteľkou prváčikov cez počítač Čítajte Na majeri sa však jednu noc strhol oheň. „Povyskakovalo odtiaľ možno zo dvadsať ľudí, aj moji rodičia so sestrou.“ Mama sa však vrátila naspäť do domu, aby vzala pre sestru oblečenie. „Aj čosi zo skrine vybrala, prišla ku obloku a spadol tragar.“
Mama potom umrela v nemocnici a otec sa znovu oženil. „Babka mu aj písala, ale odpísal, že už sa na Oravu nevráti a ostane tam.“
