Filozofiou dolnokubínskeho klubu vždy bolo vychovať hokejistu pre profesionálnu úroveň alebo reprezentáciu. Obdobie bez hokeja sa rozhodol klub využiť, aby predstavil úspešných odchovancov.
Kto je v mužstve najväčší brúsič, filmárik alebo model? Čítajte Na talianskych klziskách pôsobia viacerí, medzi nimi aj Jozef Foltin. Za kubínske medvede nastupoval od predprípravky. Už ako žiak začal striedavo hrávať v Martine. Fungoval tak až do dorastu a potom smerovali jeho kroky na Apeninský polostrov do Asiaga. V klube najprv hájil farby dorastu, juniorky a na pár zápasov nakukol aj do mužstva dospelých.
V súčasnosti pôsobí 23-ročný hokejista v druholigovom klube Pergine Sapiens, čo je vlastne farma Asiaga. „Bolo to vlastne moje rozhodnutie. Dostávam viac priestoru na ľade a mám väčšiu možnosť sa vyvinúť ako dobrý hráč,“ povedal Jozef Foltin, s ktorým sme sa porozprávali.
Sezónu už máte za sebou. Aká bola z vášho pohľadu?
Bohužiaľ, veľmi náročná. Veľakrát bol náš tím v karanténe, čo zapríčinilo veľké prestávky. Potom sa vedenie nášho klubu rozhodlo po pár zápasoch prepustiť cudzincov. Nemalo zmysel ich držať v tíme, aby sa vedelo, že sa bude v sezóne pokračovať. Aj bez nich sme dokázali urobiť pár slušných zápasov. Určite som bol trochu frustrovaný, ale aj takou sezónou si musí hráč prejsť.
Máte v Pergine vytvorené dobré podmienky?
Musím povedať, že sa v klube starajú veľmi dobre o mňa. Dávajú mi všetko, čo potrebujem. Ja sa im to snažím vrátiť na ľade.
Podobne ako Radovan Gabri ste odišli do Talianska v pomerne mladom veku. Ako ste to zvládali?
Mal som 16 rokov. Bolo to pre mňa niečo nové. O Taliansku som počul iba to, že sú dobrí vo futbale. Po prvých tréningoch som pochopil, že to také jednoduché nebude a čaká ma tvrdá práca.
Určite som mal tiež veľký rešpekt z toho, že budem žiť sám vo svete. Keď mám byť úprimný, nevedel som v tej dobe ani len zaliať čaj. S pomocou rodiny a trénera Holazu, ktorý sa tam o mňa veľmi dobre staral, by som to nezvládol. Patrí im veľké ďakujem.
Pamätáte si na hokejové začiatky?
Šéf oravského futbalu prezradil ako vidí dohranie sezóny Čítajte Veľmi dobre nie. Viem, že som trávil veľa času na štadióne v Dolnom Kubíne sledovaním starších hráčov na tréningoch a zápasoch. Dodnes si pamätám, ako sme s Marekom Vankúšom chodili hrávať jeden na jedného pred bytovky a túžili si zahrať niekedy veľký hokej.
A aké máte spomienky na dolnokubínsky klub?
Iba skvelé, pretože som tam vyrastal. Spoznal som chalanov, trénerov, mal som tam rodinu. Hralo sa mi super, aj keď sme niekedy nepatrili medzi tie najlepšie tímy. Boli sme dobrá partia, ktorá dokázala niečo dosiahnuť.
Stále mám v pamäti jeden zápas proti MHC Martin ešte pod trénerom Holazom. Dokázali sme poraziť vtedajší najlepší tím v tabuľke výsledkom 5:1.
Dolný Kubín navždy zostane mojím domovským klubom, na ktorý budem hrdý a myslieť naň len v dobrom. Klub dokázal vychovať dobrých hráčov a stále v tej práci pokračuje.
Hokej hrá aj brat Samuel. Myslíte, že má lepšie podmienky, ako ste mali vy?
Myslím si, že môj brat Samuel je ešte lepší hokejista, ako som bol ja. Mrzí ma súčasná situácia na Slovensku. Nedá sa s tým nič robiť, len vydržať.
Keď sa pozriem na podmienky súčasné a bývalé, je to o čosi lepšie dnes.
Kubínsku mládež majú na starosti bývalí dobrí hokejisti, ktorých osobne poznám. Majú neskutočnú vášeň trénovať a vyhrávať zápasy. Aj keď sám dobre viem, že to v Kubíne nie je jednoduché. Samuel dostáva veľa priestoru na hranie a chodí často hrávať aj so staršími. Je to super a táto skúsenosť mu dá veľa do ďalšej kariéry.
Aké sú plány do ďalšej sezóny?
Momentálne nemám ešte nič podpísané, ale budem na tom pracovať s mojím tímom. Určite by som chcel ísť v budúcnosti vyššie, či už je to Alpská hokejová liga, alebo Ebel liga.
Pavol Kramarčík: Taký záver som ešte nezažil Čítajte
