KRIVÁ „Stále musím niečo robiť. Bez pohybu by som už asi nebol na tomto svete,“ začal naše rozprávanie 73-ročný Stanislav Loffaj, ktorému robí spoločnosť v skromnom domčeku iba psík Ronko. „Mám ho už dva roky, doniesol mi ho známy z Tvrdošína. Bývala so mnou aj druhá manželka, ale momentálne sa stará o svoju 94-ročnú mamu.“
Sadli sme si do pivnice, z ktorej si urobil spálňu i kuchyňu. Je tam dosť chladno, okolo desať stupňov. „Keby bolo viac stupňov, ani nemôžem spať. Občas si prekúrim drevom v kachľovej peci. Takto mi je najlepšie.“
Nad posteľou visí plagát z maratónu v poľskej Poznani z roku 2007. „Podarilo sa mi ho uchmatnúť, keď sme tam bežali. Bol to jeden z mojich najkrajších maratónov. Nádherné mesto i trasa okolo jazera.“
Športovec vďaka práci
Dolnokubínčan so Žampovcami pretekal, aktuálne ich trénuje Čítajte Vzťah k prírode, čerstvému vzduchu, zvieratám a pohybu si budoval Stanislav Loffaj už od útleho detstva. „Mali sme doma gazdovku, boli sme naučení robiť.“ Ako žiak základnej školy však prešiel ťažkou skúškou. Pri domácich prácach prišiel o dva palce na ruke. „Rezal som burgyňu. Zasekla sa a keď som ju vyberal, nôž mi odrezal tri prsty. Jeden mi zachránili. Na doktora som musel vtedy čakať aj dve hodiny. Bola sobota a kde bolo vtedy doktorov.“
