NÁMESTOVO. Posledné dni mi nie je veľmi dobre. Bolí ma hlava, som trochu unavená a kašlem. „Prechladla som,“ určím si diagnózu sedliackym rozumom. Vonku bolo škaredo, ja slabo oblečená, to celkom sedí.
V prípade, že sa argumenty nezdajú byť dostatočné, zo zásob ťahám ďalšie a uisťujem tak seba aj okolie. „Nik, s kým sa pravidelne stretávam, nie je pozitívny, rúško poctivo nosím, aj keď to jednorazové má týždeň a možno aj dva, no zakrýva mi ústa aj nos,“ hájim sa. Nestačí? „Ruky si stále umývam, dodržujem povinný dištanc, a vôbec, koronu nemám mať odkiaľ.“
Pochybovačný pohľad mojej mamy vyvrátim aj jasným dôkazom, keď spoločne napochodujeme do obchodného domu, kde nám pri vstupe odmerajú teplotu. Ja 35 °C, ona 36,5 °C. Ja som hovorila, zdravá, aj keď podchladená ryba.
Prekvapenie
V obdobnom režime fungujem ešte niekoľko ďalších dní. Cez deň pracujem z kaviarne, po večeroch veselo cvičím vo fitku, nakupujem v obchodoch, vrúcne pri každom stretnutí vyobjímam rodičov a aby sociálnych kontaktov náhodou nebolo málo, zo dvakrát navštívim aj starkých.
Všetky príznaky prechladnutia postupne zmizli, a o to viac ma v piatok ráno prekvapí, že moje raňajky chutia akosi mdlo. Pravdupovediac, mdlo je asi prislabé slovo, nakoľko chuť potraviny iba hádam a cítim len meniacu sa konzistenciu hmoty v ústach.
Šípim problém, no argumentov o tom, ako mi nič nie je, sa odmietam vzdať, ich silu násobím aj študovaním internetu, kde stratu chuti predsa spájajú aj s obyčajnou chrípkou. O tom, že viac ako články o chrípke na mňa skáče COVID-19, takticky mlčím, ale vo vzduchu cítim prehru. Ja stále cítim! Neuspejem, rodinný krízový štáb si myslí, že mám ísť do karantény. V duchu to odmietam, no navonok zareagujem vyspelo, hystériou a plačom.
Pri práci aj v karanténe. (zdroj: MIK)Dobre mienené rady o tom, ako mám nasledujúce dni ostať v izolácii, počúvam v rôznych variáciách a zo všetkých strán až do samého večera. Samozrejme, telefonicky, kto by sa už teraz so mnou chcel stretávať? Pýtajú sa, ako sa mám, čo potrebujem a s čím môžu pomôcť. Všetko by bolo milé, keby vo mne každý ďalší podobný telefonát nevyvolával len novú a novú vlnu plaču.
Desí ma karanténny pobyt osamote v dvojizbovom byte bez televízie, mrzia ma zmarené plány najbližších dní a vyroja sa aj debaty a články o rôznom vývoji ochorenia. Viem, že toto sa dá úplne v pohode zvládnuť, zo všetkého najviac ma však bičujú predstavy o tom, komu sa v nasledujúcich hodinách či dňoch mojou vinou prejavia akékoľvek príznaky nákazy. Revem.
Zvonenie zvončeka signalizuje prvú donášku potravín až k dverám. Môj zúbožený zjav donúti mamu vojsť aj do hniezda nákazy alebo inak môjho bytu, ostane však stáť len v chodbe, na tvári máme obe rúško a dodržujeme nutný odstup. Je to divné. Aj by som podotkla, že mi práve špinavými čižmami dupe po čistej dlážke, ale nemám síl, cítim sa veľmi nepríjemne a mám o ňu strach, po krátkom rozhovore sa tak rozlúčime, ona odíde a ja a zareagujem spôsobom sebe vlastným, plačom.
Kade chodí, tvorí. Nemá rád, keď mu ľudia do toho kecajú Čítajte Po zvyšok večera sa snažím rôzne zamestnávať, a tak maľujem do maľovanky, pozerám filmy, počúvam hudbu a rozhodnem sa vyupratovať a dezinfikovať aj všetky priestory môjho obydlia. Márne. Aj tak vyhráva len obrovský strach o blízkych a vedomie, že som im mohla svojím konaním veľmi ublížiť.
Pri večernej sprche prijmem zistenie, že už nemám nielenže chuť, ale ani čuch, následkom udalostí posledných hodín bez emócií a s pokorou. Zaspávam vo vysvietenom byte a šialené výplody mojej mysle ma lynčujú až do hlbokej noci.
