Článok pokračuje pod video reklamou
Už 3. októbra 1999 mieril zbraňou na strážnikov, brániacich odvozu rašeliny, vyhrážal sa im ručným granátom a pankáčmi. Chlapi z dediny totiž, aby zabránila Loykovi vývoz rašeliny z firmy, blízko nej vykopali rigol a strážilaitu non-stop, pretože čiernu hlinu podľa nich vyvážal neoprávnene – bola majetkom miestnych urbárnikov. Potom nasledoval 20. október. Podľa vtedajšieho starostu už ráno 20. októbra vytiahol majiteľ rašelinovej firmy na strážiacich chlapov pištoľ. Zo strážnej služby ušli. Volal na políciu v Suchej Hore, v Trstenej a z obecného úradu aj na KR PZ do Žiliny. A potom opäť na políciu do Trstenej. Podľa vyjadrenia starostu dostal odpoveď, že polícia nemôže nič robiť, lebo Loykovi nenašli žiadnu zbraň. V podvečer spomínaného 20. októbra si Loyka na aute bratislavskej značky doviezol do firmy štyroch mužov. To bol signál pre chlapov z obce, že auto, naložené rašelinou, bude chcieť dostať z firmy von. K dvom strážnikom vtedy starosta podvečer priviezol štvoricu ďalších. A večer ich prišiel skontrolovať.
„V kríkoch ktosi je,“ zakričal jeden z chlapov. Starosta chcel naskočiť do auta, ale vtom počul: „Stoj, lebo strelím!“ Nestihol nastúpiť, len sa ohnal pred nejakým predmetom. Ramenom ho nadvihol a zaznel výstrel. Potom ktosi zakričal: Je tu aj starosta! A začali ho biť. Krv mu zaplavila oči a klesol na zem. Útočníci boli v kuklách, spomína na tú noc ďalší zo strážiacich rašelinu. Jeden jeho synovi priložil k hlave pištoľ a kričal: Tu ťa zastrelím! Otec chlapcovi bežal na pomoc a mlátil všetkých hlava-nehlava. „Chlapi mali šťastie. Od Suchej Hory sa blížilo svetlo,“ spomínali vtedy pre Našu Oravu účastníci krvavej noci. „Bolo to auto s ďalšími pomocníkmi z dediny, a tak zamaskovaní muži ušli do rozľahlých krovín. Mali zrejme v úmysle po čine benzínom poliate bojisko a starostovo vozidlo podpáliť, pretože ešte ráno pri aute, boli sme toho svedkom, stál kanister s benzínom. Štvoricu dobitých chlapov odviezla v noci záchranka do trstenskej nemocnice. Starosta utrpel otras mozgu, mal tržné rany na hlave a početné podliatiny po celom tele. Ďalší zo spolupacientov zlomeniny končatín. S vozidlom polície, ktorá išla na miesto činu, sme sa stretali ráno okolo deviatej niekde pri Liesku, vracajúc sa z miesta ozbrojeného krvavého útoku skupiny mužov proti Suchohorčanom. Neskôr sa Loyka občanom Suchej Hory vyhrážal, že vypáli celú dedinu a Vianoce 1999 strávia pod stanmi. A keď im podpálil strážnu búdku neďaleko firmy, po vyhrážaní sa ohňom si ľudia nad dedinou postavili druhú. Strážili tu vždy v trojici-štvorici, aby ostatní ľudia v dedine mohli spať. V dedine panoval strach.
,,Verila som v spravodlivost´´
„Dvoch vecí mi je v tejto súvislosti ľúto“, hovorí starostka Suchej Hory Anna Šikyňová: „Ľudia v Suchej Hore vedeli, že Loyka je recidivista, a aj napriek tomu mu 20 percent z nich v dedine pomáhalo a boli na jeho strane. Proti vlastným spoluobčanom. A tú druhú ľútosť pociťujem z toho, že keď útočil na obyvateľov obce a vyhrážal sa im so zbraňou v ruke, nestalo sa nič, veď súd proti nemu nevyniesol zatiaľ žiadny verdikt. A hlavní svedkovia postupne vymierajú... Keď teda boli v ohrození životy obyčajných ľudí, nič radikálne sa na ich obranu neurobilo, keď však začali byť ohrozované životy ľudí na postavení a životy majetných, polícia našla spôsob radikálneho riešenia, a určite bude postupovať rovnako radikálne voči tomuto recidivistovi ďalej. Podľa toho by sa mohlo zdať, akoby cena obyčajného človeka a človeka na postavení bola na Slovensku rozdielna. Na druhej strane som potešená, rovnako ako väčšina ľudí z dediny, že sa to polícii podarilo. Od samého začiatku som verila v spravodlivosť, ale nazdávala som sa, že to bude trvať oveľa dlhšie...“
Kto mal byť ďalší?
Keďže k správkyni konkurznej podstaty Matuškovej a podnikateľovi Prieložnemu, ktorých polícia vyhlásila za mŕtvych, mala pribudnúť ďalšia štvorica, ktorú si „želal“ T. L. vidieť medzi zabitými, nečudo, že sa Suchorčania, medzi ktorými sa objavil približne pred mesiacom na pohrebe jednej staršej ženy z dediny, dnes pýtajú: Kto? Hovorca prezídia Policajného zboru SR Martin Korch, ktorý sa podieľal na perfektne vymyslenej a zrealizovanej mediálnej hre polície, hovorí: „Samozrejme, že verejnosť sa dozvie aj ďalšie mená, momentálne však nie je možné ich oznámiť, lebo by to poškodilo ďalšie vyšetrovanie tohto prípadu.“ Vráťme sa ešte do roku 1999. Bol 21. november podvečer, mesiac po popisovanej krvavej udalosti v Suchej Hore. Kriminalisti spolu s kukláčmi našli vo firme Rašelina Quido dva ručné obranné granáty srbskej výroby, kilogram trhaviny danubit, čiernu kuklu, náboje do pištole kalibru 38 milimetrov, kyselinu chlórovodíkovú a dve fľaše s výbušnou horľavinou. V kovovej skrini zašokoval kukláčov ruský občan, majúci pri sebe dva falošné cestovné pasy. Polícia vtedy zatkla Rusa i Tobiáša Loyku. Predtým, už od mája 1999 bol na Loyku, vlastným menom Jána Barboríka vydaný zatykač. V októbri 2000 sa proti nemu a spomínanému Rusovi R. B. začalo súdne konanie. Rus bol nakoniec vyhostený z republiky, v prípade Loyku bolo predĺžené dokazovanie, atď., atď... Od októbra 2000, teda celých päť rokov trvá súdny proces s týmto recidivistom, údajne 14-krát súdne trestaným, v Dolnom Kubíne súdeným za spáchanie trestných činov násilia proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi, pre nedovolené ozbrojovanie i útok na verejného činiteľa Ako sme sa dozvedeli na Okresnom súde v Dolnom Kubíne, ďalšie pojednávanie je vytýčené na 5. a 6. septembra. Dvaja z hlavných svedkov proti T. Loykovi už m zomreli...
Majetnejších si ,,kúpil´´
Sedemdesiatdeväťročný Karol Chovančák, ktorého sme uplynulý piatok oslovili pri zveľaďovaní kaplnky neďaleko miesta, kde v 99. chlapi strážili, aby Loyka nevyvážal rašelinu, nám tie udalosti priblížil takto: „Za lesom sme mali strážnu búdku. Nastúpil som do stráže. Dvaja chlapci, čo strážili so mnou, okolo polnoci zaspali. On behal okolo búdky s bandaskou benzínu, alebo čo tam mal. Chcel ma určite podpáliť. Ja som vyšiel von, on vyskočil a utekal preč. Zobudil som chlapcov, čo strážili so mnou. Tí ho dobehli a pýtali sa, čo tam pobehoval. Odpovedal: Čo vám je do toho. Ráno, keď som skončil službu, búdu zapálil. Zhorela. Bol to človek, ktorý myslel iba na seba. Keby bol obci alebo urbáru dal povdzme 5 percent, určite by sme mu to boli všetko nechali. Ale namiesto toho sa nám posmieval a holú riť nám ukazoval: Môžete mi vylízať prdel, vravieval. My sme sa snažili zachrániť svoj majetok, preto sme nedovolili vyvážať rašelinu a strážili sme tu deň-noc, aby neodvážal. V inú noc nás zas prepadli. Boli sme bez zbrane a on si najal chlapov. Strieľali, bili, hádzali fľaše s benzínom. Čo sme my mohli, keď sme nemali nič pri sebe. Bili nás, vidíte, tu po hlave, pichľavými železnými tyčami“, ukazuje zasiahnute miesto so znakom po zásahu blízko oka Karol Chovančák, „až sme sa ocitli v nemocnici. Kde udreli, tam preťali miesto na tele. Mňa ošetrili a pustili domov. Po mesiaci sa mi však zranenie obnovilo a musel som ísť na operáciu do Martina, kde mi vyberali z hlavy zbytky po železe“, hovorí Karol Chovančák. „A čie sú tie rašeliniská dnes? V tom sa bieda vyznať. Loyka mal kúpených bohatých ľudí z dediny, ktorí držali s ním. A my si myslíme, že je to naše, veď preto sme bránili, keď Loyka vyvážal rašelinu. Teraz sa už rašelina nekradne. Je tu ticho. Často chodím do lesa, lebo som tam opravoval kríž, postavený neďaleko miesta, kde za frontu zamrzol neznámy vojak. Kríž postavili ešte naši otcovia-dedovia. Obnovil som ho, poopravoval , tak ako tu, neďaleko nad dedinou. Starať sa o tie kríže, to už je moja robota“ hovorí Karol Chovančák. A ešte dodáva: „Dobre sa stalo, čo sa stalo. Myslím si, že patrí tam, kde teraz je.“
,,Vraždy´´ pohnú vody?
Ako je to s vlastníctvom jedenásťmiliardového majetku Peat Group, o tom si Suchohorčania myslia svoje. Aj keď posledné rozhodnutie súdu v Košiciach v roku 2003 nebolo v prospech vlastníkov pozemkov, skupina z nich sa odvolala a hoci neraz počuli horu výsmechov, že o svoje pozemky s čiernym zlatom už nadobro prišli, nestrácali nádej. „Práve dnes sa ozvali z Krajského súdu v Žiline“, hovorí starostka Anna Šikyňová. „Overovali si základné údaje o troch zomrelých občanoch, z čoho usudzujem, že po úspešnom zásahu polície z minulého týždňa sa úspešne pohne z miesta i problém dokazovania vlastníckych vzťahov približne 400 hektárov rašeliny, ktorých zásoby v Suchej Hore odhadujú na desiatky, ba stovky rokov. Aj keď sa rašeliniská ľuďom vrátia späť, podľa môjho názoru táto generácia už s nimi nepodnikne nič. Musí ju nahradiť nová, ktorá sa voči tomuto majetku, na ktorom má podiel každá suchohorská rodina, postaví čestne, s cieľom zveľaďovať, a nie rozkrádať ho.“
A čo objednávateľ vrážd? Podľa informácií médií vyšetrovateľ už spracoval návrh na vzatie obvineného do väzby. Hrozí mu výnimočný trest – väzenie až na 25 rokov alebo doživotie.
Anna Lajmonová
