DOLNÝ KUBÍN. Rok poznačený koronavírusom výrazne zamával kalendárom športových podujatí. Všetky plány sa menili z mesiaca na mesiaca, zo dňa na deň. Ján Raclavský z Dolného Kubína musel odložiť maratóny v Helsinkách, Moskve a Dubline. Časový priestor využil zmysluplne. „Už nejaký ten rok som si chcel zabehnúť moju najdlhšiu trať 51 kilometrov. Trasa z Dolného Kubína do Ružomberka a potom cez Kraľovany naspäť do Dolného Kubína mi behala po mysli už nejaký ten rok. Vzhľadom na jesenné maratóny som vždy túto myšlienku odsunul.“
Všetko potrebné v ruksaku
Koľkí túžili, ale nemohli. Oravci mali česť bežať v Košiciach Čítajte Deň prvého menšieho ultramaratónu padol na sobotu 3. októbra. „Termín mi vcelku vyšiel, počasie bolo stabilné,“ hovorí bežec z Oravy, ktorý už absolvoval 20 maratónov v hlavných mestách Európskej únie. „Nevedel som, do čoho idem, s malou dušou a veľkým odhodlaním som sa vydal na trasu.“ Hneď v prvej časti ho preveril asi najťažší úsek. Musel zvládnuť stúpanie z Vyšného Kubína do Valaskej Dubovej. „Bola to skúška hneď v úvode. Snažil som sa držať pomalšie tempo, aby som nespálil veľa energie.“
Ján Raclavský nemal na trati vytvorené zázemie ako na maratónoch. Všetko potrebné si musel zbaliť do ruksaku so sebou. „Voda bola základ. Bral som si vyše dva litre, niekoľko energetických tyčiniek a oravské korbáčiky kvôli soli. Nezabudol som ani na vreckovky, mobil a kartičku poistenca.“
Vnútorný rozhovor so samým sebou
Oravský maratónec bežal po hlavnej ceste a za plnej premávky. „Aj keď to znie nebezpečne, kvôli autám, bežalo sa mi celkom dobre. Pokiaľ ste dobre označení a viditeľní, šoférovi dáte čas zareagovať, znížite riziko.“ Nevnímajúc sled prúdiacich áut sa pozeral po vrchovinách, ktoré ho obklopovali. Zameriaval sa vždy na najbližší cieľ – zákrutu alebo niekoľkokilometrovú rovinku. Občerstvovaciu stanicu tvorili najmä autobusové zastávky.
Kontroverzne mu ušla NHL, bol hrdinom Sparty. Kubínska posila aj o pästiach s legendou Čítajte Celých 51 kilometrov absolvoval Ján Raclavský sám. Mal tak veľa času na vnútorný rozhovor so samým sebou. „Rozoberal som a opätovne skladal rozhodnutia do nových perspektív. Vďaka čomu som prestával vnímať bolesť stehien, lýtok a vlastne celého tela, ktoré sa snaží bojovať a kričať prestaň. Hľadal som silu v odhodlaní, tvrdohlavosti a vôli nevzdať sa.“ Dlhoročná výzva sa stala realitou. Čas na hodinkách ukazoval 4 hodiny a 38 minút. „V mysli mi znela jedna veta. Náročné cesty častokrát vedú k tým najkrajším cieľom. Ledva kráčajúc hore schodmi som sa tešil na studenú sprchu, gauč a dobrý obed.“
