KRUŠETNICA. Adela Olešová z Krušetnice mala v marci 90 rokov. Oslavu musela zrušiť pre koronavírus. Rodina sa však stretla začiatkom júla na svadbe vnučky, tak si pripomenula aj babkino výročie. „Ubehlo to veľmi rýchlo, všelijako bolo, aj dobre, aj horšie,“ hovorí spokojne pani Adela.
Ak sa má vrátiť myšlienkami do mladosti, rada spomína na práce na poli. „Ako sme si spievali pri hrabaní, ako som celý mladý život aj kosiť chodila.“
Doma ich bolo šesť sestier, ako najstaršia musela zastať aj mužskú robotu. Keď sa narodila najmladšia Margita, ona už vraj mala frajera. A tiež skúsenosti zo služby v kuchyni pezinského sociálneho ústavu, aby si mohla kúpiť niečo pekné na seba i rodine peniazmi pomohla. „Mali sme doma koňa, kravy, svine. Celá dedina tak robila, tak aj my.“
Svadba kedysi
Život na dedine bol vtedy ťažký, ale aj veselý. Raz vo sviatočný deň bola s dievčatami na ceste, keď oproti kráčali spievajúc mládenci. „Zastali pri nás, rozprávali sme sa a on mi povedá: Adela, poď ideme sa prejsť. No poďme, hovorím mu. A potom začal ku mne chodiť.“
“Cez vojnu sme sa chodili modliť do kostolov za pokoj. Teraz boli zatvorené. To je akási planá choroba ten koronavírus.
„
V roku 1952 mali svadbu a odvtedy kráčali spolu životom 58 rokov. Manžel Jozef Oleš zomrel pred jedenástimi rokmi na rakovinu. Mal 82 rokov.
„Kdeže to bolo vtedy tak ako teraz,“ spomína na svadbu pani Adela. Po obrade išli do krčmy, pozývali rodinu na obed. Hostina bola jednoduchá – guľáš a koláče. Zo stropu visela petrolejová lampa. Keď sa v drevenici postavil vyšší chlap, spadla.
V ten istý deň sa vydávala aj Adelina sestra. „Ktosi vtedy povedal, že keď sa dvaja z domu naraz vydávajú alebo ženia, že jeden pár zomrie skoro.
Sestra mala 38 rokov, keď zomrela. Ostal po nej nielen 15-ročný syn, ale aj ročné dievčatko.“
Na druhý deň po svadbe doviezli z domu nevesty do domu mladomanželov výbavu. „Idú s rúchom, tak pokrikovali okolostojaci, keď mi na saniach v konskom záprahu viezli periny. Hádzali deti do tých perín. Bol to taký zvyk. Neskôr nám otec prišikoval kravu, aj to bolo zvykom. Tá sa nám po pár týždňoch otelila.“
Nemá kedy ani chorieť, ani starnúť Čítajte Svadba bola v zime. Dátum 11. február si pani Adela pamätá dodnes. „Toľko snehu napadalo, že nás na ceste ani nebolo vidieť. Svadobčania nám hovorili, že budeme bohatí.“
Boli ste?
„Iba na deti.“
Jozef a Adela vychovali päť detí, najstarší bol Jozef, potom prišli na svet dievčatá Božena, Margita, Ľudmila a najmladší Peter. Babička sa dnes teší aj z 12 vnúčat a 10 pravnúčat.
Naučení šetriť
Jozef Oleš mal deväť rokov, keď stratil otca. Poprechládaný sa vrátil z prvej svetovej vojny, ochorel a zomrel. Starší súrodenci už mali svoje rodiny, keď si Jozef doviedol manželku do drevenice, kde žil už len s mamou.
Na mieste tej dreveničky, v ktorej Olešovci začínali spoločný život, stojí dnes murovaný dom.
„Boli sme naučení šetriť,“ hovorí pani Adela. „Oblečenie sme pošívali, niektoré malo aj na záplatách záplaty. Keď deti vyrástli, robila som na družstve, manžel chodil po stavbách na týždňovky do Čiech. Bolo to ale hlavne mimo leta, lebo sme gazdovali a museli sme robiť aj na kontingenty.“
