VASIĽOV. Rodinu a to, že sú všetci zdraví a majú sa, chvalabohu, dobre, že ťahajú za jeden povraz, považuje Mária Jurkyová (71) z Vasiľova za najväčší zázrak v živote. Hovorí, že mala dobrý život, ale vrátiť späť by sa už nechcela.
Plány zmenil blesk
Mária Jurkyová pochádza z roľníckej rodiny a do roľníckej rodiny sa aj vydala. Už ako dieťa rada spievala. Keď robili nábor detí z dedín na vyššie vzdelanie, komisii zaspievala a vybrali ju. „Jedného dňa sa však moje plány zmenili,“ spomína. „Bolo to v roku 1963, 11. mája, keď nám otecka zabil blesk. Mal iba 44 rokov. Ostali sme doma iba mama a o štyri roky starší brat. A tak som musela ostať pomáhať na gazdovstve.“
Jednou z brigád, kde sa snažila čo-to zarobiť, bola aj práca v konzervárňach v Oravskom Podzámku. Tie boli dievčaťu z Babína osudové.
„Zoznámila som sa tam s Václavom. Mala som asi sedemnásť. Bol už vtedy pracovitý a veľmi prajný, všetko mi chcel splniť.“
“Niekedy nie je všetko tak, ako chceme, ale treba snívať a za snom ísť. Oplatí sa.
„
Po roku chodenia sa zobrali a ako nevesta išla do susedného Vasiľova.
Vychovali šesť dcér a dvoch synov. Najprv prišli dvojičky Mária a Janka, potom Žofia, Václav, Katarína, Peter, Jozefína a Eva.
„Aj keď sme mali toľko detí, nikdy u nás bieda nebola,“ hovorí Mária. „U Jurkyovcov je vždy čo jesť, ale aj čo robiť,“ hovorila vtedy ešte potenciálnym zaťom a nevestám, aby sa nezľakli všetkého toho, čo pripravil jej manžel Václav.
Na gazdovskom dvore
Václav Jurky bol známy súkromný podnikateľ v agroturistike. Patril na Slovensku medzi jej priekopníkov a s pomocou manželky a ôsmich detí sa vypracoval na úspešného podnikateľa.
Bol presvedčený, že v agroturistike sa skrývajú pre Oravu takmer neobmedzené možnosti. Podnikať začal už v roku 1990, hneď po Nežnej revolúcii.
Na Dni mladého farmára bolo veselo, pozrite si fotky Čítajte „Viete, mal plánov až po Krakov,“ zvykne prirovnávať Mária. „Iba Arabelin prsteň ti chýba, hovorievala som sa mu zo žartu. Moc sa so mnou neradil, nezaťažoval ma. Mal svoju myšlienku a išiel za ňou a potom ma postavil pred hotovú vec. Samozrejme, bola som obozretná, ale dôverovala som mu. Ako to dopadlo, tak, ale vždy bolo dobre.“
Ako Mária dodala, zaskočil ju iba raz, keď kupoval prvý traktor. „Bolo to tesne po Nežnej revolúcii. Nemali sme peňazí nazvyš, tak si zobral pôžičku, za ktorú sa banke zaručil domom. Tŕpla som. Hovorím mu: Deťom strechu nad hlavou zobrať nedám.“
