ZUBEREC, HABOVKA, ORAVSKÝ BIELY POTOK. Keď sa pred sto rokmi preberalo Slovensko z povojnového živorenia, začalo sa čoraz viac hovoriť aj o vodných silách Oravy, ktoré by dodali hnaciu silu pre priemysel.
Už vtedy boli k dispozícii výsledky práce maďarskej vlády z konca 19. storočia, ktorá energetický potenciál oravských vodných tokov vyrátala. Jeho nevyužitie označili vtedy regionálne noviny Naša Orava za stratu spôsobenú nepodnikavosťou. Bolo to v roku 1921.
Zvládli by jednu dedinu
Z výpočtov spred storočia vyšiel zaujímavo Studený potok. Dnes na ňom vyrába elektrickú energiu šesť malých vodných elektrární. Ak mu odborníci z čias Rakúsko-Uhorska namerali na 11,5-kilometrovom úseku potenciál 2435 konských síl, majitelia súčasných elektrární na Studenej hovoria, že sa celkom trafili.
Najvyššie, v Zuberci v Plavisku, vyrába prúd najmladšia elektráreň s výkonom 310 kW, v Habovke, najstaršia, má výkon zhruba 30 kW. V Oravskom Bielom potoku sú dve s výkonmi 400 a 300 kW, v lokalite Svrčková má malá vodná elektráreň výkon 110 kW a poniže v Podbieli 40 kW.
Spolu by dnes mohli elektrinou zásobovať celoročne 350 až 400 domácností.
Necelých 12 kilometrov potoka s dobrým spádom a prietokom by teda mohlo utiahnuť celoročne dedinu s veľkosťou napríklad Habovky.
Tak to však nefunguje, takmer sto percent vyrobenej energie predávajú majitelia malých vodných elektrární do verejnej energetickej siete, čím okrem zisku zvyšujú podiel zelenej energie namiesto tvrdých zdrojov, ako je uhlie, jadro či ropa. Náklady na vybudovanie takýchto stavieb sú však vysoké, návratnosť sa pohybuje na úrovni 12 až 15 rokov v závislosti od toho, či sú roky suché, či daždivé.
Mizne les, vody ubúda
Prvú malú vodnú elektráreň začali plánovať na Studenom potoku Tekeľovci z Habovky. Keď o zámere povedali ich ujkovi, ktorý robil inšpektora vodných stavieb, najprv im vraj povedal, že sú blázni. „Keď sa však prešiel po potoku, povedal, že by to šlo,“ spomína na rok 1989 Peter Tekeľ. Vyrábať elektrinu začal v roku 1992.
„Ako ubúda les, ubúda aj voda,“ porovnáva takmer tridsaťročné obdobie. Možno pred tými tridsiatimi rokmi bolo menej úradných papierovačiek, o to ťažšie sa však zháňali nielen peniaze, ale aj pracovné stroje či stavebný materiál. Dnes je to naopak.
Postavila ich vytrvalosť
„V podnikaní mi pomohlo „odkukávanie“ dobrých projektov a húževnatosť,“ hovorí Anton Chladný z Oravského Bieleho Potoka, ktorý začal podnikať v inej oblasti, dnes však má aj dve malé elektrárne na Studenom potoku.
„Nie som vedec, nič nové nevymyslím, preto je dôležité dobré veci odpozorovať.“
Staré mlyny napríklad odkukával všade. „Už ako chlapca ma lákal Brunčákov mlyn medzi Oravským Bielym Potokom a Podbielom, bol som tam stále. Fascinovalo ma, že si z vody vedia vyrobiť elektrinu.“
Studený potok
V pramennej oblasti odvodňuje Roháčske plesá, odteká z Ťatliakovko plesa v nadmorskej výške 1370 metrov. Po takmer 27 kilometroch toku spadne o viac ako 800 výškových metrov a v Podbieli sa spája s riekou Orava.Na svojej takmer 27 kilometrov dlhej trase Smútnou, Roháčskou i Studenou dolinou ponúka nielen krásu, ale aj silu. Jedno i druhé ľudia žijúci v dedinkách okolo využili.
Poznal Harmatovu pílu v Zuberci, Urbanov mlyn doma na dolnom konci dediny, ktorý v zime, keď nemlel, vyrábal elektrinu pre okolité domy.
Na urbársku pílu s mlynom na hornom konci dediny chodievali mládenci strúhať máje. „Nikdy nezabudnem na reťaz a plombu oznamujúcu, že v mene Československého štátu je to zatvorené. Nechápal som, veď tá voda, ktorá padala vedľa kolesa, mohla vyrábať elektrinu. Stačilo opraviť turbínu.“
V každej dedine bol kedysi aspoň jeden mlyn.
Kam vyraziť na Orave: Prinášame 12 tipov na dovolenku Čítajte Prvú vlastnú malú vodnú elektráreň začal Chladný stavať v roku 2005. V tom čase mali na Studenom potoku postavené takéto diela Tekeľovci v Habovke a Krupovci v Podbieli.
Samotnej stavbe však predchádzala skúška vytrvalosti. Na Studenom potoku totiž platila od roku 2000 uzávera na výstavbu malých vodných elektrární. „Lámal som tú uzáveru cez stavebné úrady obcí Zuberec, Habovka, Oravský Biely Potok, Nižná a Podbiel. Dva roky mi to trvalo.“
