O hrubej čiare

Táto prekrásna veta sa občas objaví na politickej scéne. Je to večná veta. Vyskytovala sa v dejinách dávnejšie ako dávno.

Vždy sa našli revolúcie, vzbúrenci, davy, politici, ktorí chceli oddeliť minulosť od prítomnosti. Ich úsilia mohli byť čestné, ale – výsledky pochybné, následky – nedohľadné. Hitler chcel nemeckému národu vrátiť veľkosť vybudovaním tisícročnej ríše. Národ mu uveril a on, führer, poslal všetkých bojaschopných do vojny a utopil „vznešenú ideu“ v krvi. Lenin chcel z trosiek biedy zdvihnúť Rusko, bol presve dčený, že to inak nejde, ako diktatúrou proletariátu. V mene tejto diktatúry sa páchali zločiny. Jeho následník, J. V. Stalin v totálnom boji proti vonkajšiemu a vnútornému nepriateľovi vrátil Rusku biedu, hladomor, gulagy, v ktorých hynuli milióny. Karol Marx mal životné motto: Filozofovia tento svet len vysvetľovali; treba ho však zmeniť. Historici budú ešte dlhé desaťročia skúmať, koľko nevraživosti, bezprávia, zločinov stálo úsilie „zmeniť tento svet,“ v ktorom sa „myšlienka mala stať materiálnou silou.“ Masarykovská ČSR bola „oázou demokracie uprostred Európy.“ Povojnová ČSR sa stala ochotným a nadšeným satelitom a hlásateľom „večného priateľstva so ZSSR.“ Rok 1948 sa podľa historikov poplatných režimu „stal hrubou čiarou, ktorá oddelila spravodlivý svet socializmu od nespravodlivého – kapitalistického.“ Dnes píšeme knihy o zločinoch komunizmu, o utrpení, mučení, o smrti nevinných... Míša Gorbačov pohol kolosom, ale ten – ako Golem – spadol a rozbil sa. Dnes sa z jeho popola zdvíhajú na kolená národy bývalého ZSSR. Koľko generácií toto „vstávanie“ potrvá?

V roku 1990 sa začal na našej politickej scéne vonkajší aj vnútorný pohyb. Najprv sme sa hrubou čiarou oddelili od Čechov. Dvaja silní a bájni muži pod storočným stromom rozdelili republiku. Jeden z nich dnes kráča vznešeným krokom po historickej sále Pražského hradu, všetci vstávajú, všetci mu tlieskajú. Ten druhý muž zo slovenskej rozprávky dnes už len kričí, vyhráža sa, hľadá spojencov a stráca poslancov aj voličov. Krutá história je nemilosrdná k vznešeným cieľom. Menšie osobnosti a figúry slovenskej politiky kreslili a čiarajú aj dnes všelijaké rozdeľujúce čiary; od roku 1990 oddeľujú to, čo bolo predtým od toho, čím žijeme dnes. Kultúra predtým – to nebola kultúra, lebo bola len slúžtičkou. Dnes asi zrušíme ministerstvo kultúry a kultúra bude žobrať predo dverami rôznych ministerstiev a inštitúcií. Vydarení ministri so zmyslom pre slovenský humor robia hrubú čiaru rôznymi opatreniami, predpismi, zákonmi, ktoré dokážu presvedčivo presadiť...

Článok pokračuje pod video reklamou

Základná chyba hrubej čiary je, že rodina, ktorou sa na Slovensku pýšime, (lebo je základom spoločnosti) sa rozdeliť hrubou čiarou nedá; nikto nemôže za to, do akej doby sa narodil. Rodina nemôže urobiť hrubú čiaru krížom cez svojich najbližších...
A tetka história kráča po svojej ceste ďalej krížom cez Európu, chechoce sa, až sa jej vypasené brucho natriasa; kašle na vznešené idey politikov. Niekedy sa pristaví a urobí len tak, spakruky, čiaru, ktorou všetko do budúcnosti spochybní, aby mali historici o čom písať. A prognostici, analytici, poradcovia? Môžu odísť do automobilového priemyslu, tam budú užitočnejší.

Ján Štepita