O hrubej čiare

V roku 1990 sa začal na našej politickej scéne vonkajší aj vnútorný pohyb. Najprv sme sa hrubou čiarou oddelili od Čechov. Dvaja silní a bájni muži pod storočným stromom rozdelili republiku. Jeden z nich dnes kráča vznešeným krokom po historickej sále Pražského hradu, všetci vstávajú, všetci mu tlieskajú. Ten druhý muž zo slovenskej rozprávky dnes už len kričí, vyhráža sa, hľadá spojencov a stráca poslancov aj voličov. Krutá história je nemilosrdná k vznešeným cieľom. Menšie osobnosti a figúry slovenskej politiky kreslili a čiarajú aj dnes všelijaké rozdeľujúce čiary; od roku 1990 oddeľujú to, čo bolo predtým od toho, čím žijeme dnes. Kultúra predtým – to nebola kultúra, lebo bola len slúžtičkou. Dnes asi zrušíme ministerstvo kultúry a kultúra bude žobrať predo dverami rôznych ministerstiev a inštitúcií. Vydarení ministri so zmyslom pre slovenský humor robia hrubú čiaru rôznymi opatreniami, predpismi, zákonmi, ktoré dokážu presvedčivo presadiť...

Základná chyba hrubej čiary je, že rodina, ktorou sa na Slovensku pýšime, (lebo je základom spoločnosti) sa rozdeliť hrubou čiarou nedá; nikto nemôže za to, do akej doby sa narodil. Rodina nemôže urobiť hrubú čiaru krížom cez svojich najbližších...
A tetka história kráča po svojej ceste ďalej krížom cez Európu, chechoce sa, až sa jej vypasené brucho natriasa; kašle na vznešené idey politikov. Niekedy sa pristaví a urobí len tak, spakruky, čiaru, ktorou všetko do budúcnosti spochybní, aby mali historici o čom písať. A prognostici, analytici, poradcovia? Môžu odísť do automobilového priemyslu, tam budú užitočnejší.

Ján Štepita