Pracoval na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe a osobne poznal Eduarda Beneša i jeho spôsoby. Za prvej Slovenskej republiky pôsobil v diplomatických službách v Ríme a Madride. Veril v platnosť medzinárodného práva a tak po vojne ostal doma so zámerom slúžiť svojej krajine naďalej. Bol trikrát zatknutý, väznený aj týraný. Nasledoval takmer päťdesiatročný exil, kde písal, pracoval a publikoval vo francúzštine a angličtine, aby obhajoval slovenský národ pred ohováračmi a neprajníkmi. Napísal o tom dvanásť kníh, ktoré vydal poväčšine na vlastné náklady, pretože táto téma nebola pochuti žiadnym mocenským kruhom. V tejto činnosti musíme obdivovať jeho manželku pani René Peréa - pôvodom Francúzsku, ktorá ho v tomto úsilí nielen podporovala, ale ho aj spolufinancovala. Za to si vyslúžil teroristický útok na svoju rodinu. Jeho priateľa Matúša Černáka roztrhal na pošte nastavený pekelný stroj. V zahraničí bol členom viacerých slovenských organizácií i vládnych zoskupení, ktoré pracovali a aktivizovali sa za Slovensko. Táto krajina a činnosť pre ňu bola jeho každodenným postulátom, iný nepoznal, kdekoľvek bol a kdekoľvek pracoval. A jeho sa držal aj vtedy, keď už mnohých opúšťali sily. A tak sa najprv v roku 1990 vrátil na návštevu do rodnej Krivej. Tam ho vítala v jednu júlovú nedeľu pred kostolom takmer celá dedina a mládež v krojoch. „Rodná dedina a v nej kostol a vedľa škola! To znamená duchovné i všeobecné vzdelanie a poriadok. Poriadok na duchu a v každodennom konaní a s tým sa vo svete nikto nestratí“, povedal vtedy popri inom, keď sa rozhliadol okolo seba.
V roku 1996 po smrti svojej manželky sa rozhodol prísť na Slovensko natrvalo. Do polovice marca 2004 sa ešte aktívne zúčastňoval viacerých celonárodných podujatí organizovaných Maticou slovenskou aj inými slovenskými a zahraničnými inštitúciami. Bol členom prezídia Matice slovenskej a ešte do roku 1999 ako deväťdesiatročný publikoval články na rôzne témy z národnostnej oblasti. Neskorý vek znášal s obdivuhodnou trpezlivosťou a porozumením Toho, kto to od neho žiadal. Do posledných minút života si uchoval obdivuhodnú dobrú myseľ, dôstojnosť vo vystupovaní i záujem o udalosti denného života doma i vo svete. Mladík a dve dievčatá v peknom krojovom oblečení niesli pri jeho poslednej ceste jeho najvyššie vyznamenania - Rad Izabelly katolíckej zo Španielska a Pribinov kríž, ktorý mu udelil prezident SR. Rakva bola zahalená slovenskou a americkou vlajkou. Jedna predstavuje krajinu, za ktorú celý život bojoval a pracoval a druhá krajinu, ktorá ho prijala a poskytla mu prístrešie. Život a jeho prácu zhodnotil v obsiahlom vystúpení Dr. Jozef Rydlo, jeho dlhoročný priateľ a významný slovenský pracovník na poli kultúry doma i v zahraničí. Za spoluvrstovníkov i spolutrpiteľov hovoril Dr. Imrich Kružliak, významná postava slovenských osobností najmä v exile. Za Maticu Slovenskú Dr. Tomáš Winkler a za rodnú obec starosta Milan Furiak, ktorý sprítomnil jeho spomienky na rodnú obec a kostol v ďalekej cudzine po mnohých rokoch.
Prof. Dr. Jozef A. Mikuš zo svojich 96 rokov prežil 66 v cudzine. Stalo sa aj to, že keď sa vrátil, svoji ho nepoznali, ba stretol sa aj s nečestnosťou, ktorú na Slovensku nečakal. Bola však aj skupina vzácnych ľudí, ktorí jeho život a dielo dobre poznali, vážili si ho a boli pri ňom po všetky roky pobytu na Slovensku a všestranne mu pomáhali s dôrazom, že je tu doma. To je na posledných rokoch jeho života z ich strany veľmi cenné a všetkým za to v mene jeho dcéry Izabelly i za neho samého čo najsrdečnejšie ďakujem! Tak by to malo byť vždy, ale, žiaľbohu, na Slovensku nie je. Za zvukov slovenskej národnej hymny, ktorú spieval krivský spevácky zbor, sme ukladali telo prof. Dr. Jozefa A. Mikuša do rodnej zeme. Zo všetkých odkazov sa najviac vynímala stuha od viedenských Slovákov s nápisom “Zostávaš s nami!“ A pred Toho, ktorému celý život veril a jeho idey zachovával, nekonečného Pána Boha predstúpil so slovami “Bože, zveľadil som hrivny, ktoré si mi dal !“
Jozef Habovštiak