DOLNÝ KUBÍN, ORAVSKÝ PODZÁMOK. Mali sme malý domček a pod ním dve pivnice, ktoré slúžili ako úkryt počas vojny. V zadnej pivnici, keď vojna končila, nás bolo 18. Naša rodina a susedia.
V noci z 3. na 4. apríla sme počuli buchot na dvere. Otec išiel otvoriť a tam na podstene sedelo asi 10 vojakov – Nemcov s obviazanými hlavami, rukami, nohami a pýtali jedlo a vodu.
Otec im vyniesol a prosil ich, aby odišli, lebo že prídu Rusi a všetkých nás postrieľajú. Jedlo vzali a odišli do blízkej kováčskej dielne, kde sa zamkli. Po ukončení vojny sa zistilo, že dielňa zhorela a v nej aj nemeckí vojaci. Asi o pol hodiny prišli ruskí vojaci I. línia. V prednej pivnici si postavili prístroje, ktoré slúžili ako telefón a ďalekohľady na povely pre vojakov, ktorí odstreľovali všetko, čo im prišlo do cesty – hnali front pred sebou.
Môj otec toho ich veliteľa vítal, asi v tom zmysle, už vás túžobne čakáme, došlo aj k objímaniu. Čomu som sa ja ako 9-ročné dieťa čudovala, nevedela som pochopiť o čo ide. Mama aj ostatní dospelí plakali. Jedni od šťastia, druhí od žiaľu. Ako naša suseda. Prišlo jej pred dvoma týždňami oznámenie, že jej manžel vo vojne zahynul. Ostalo po ňom len prázdne miesto a päť malých detí.
Vrátili sme sa na miesto, kde spadla hora. Takto je tam dnes Čítajte Front v priebehu dňa cez našu dedinu prešiel. Bolo treba opravovať poškodené a spálené obydlia aj iné. Tak richtár zorganizoval chlapov aj s povozmi a išli opravovať poškodené môstky ponad cestu a potoky v našej dedine aj v Oravskom Podzámku. Išiel tam aj môj otec a brat, ktorý mal vtedy 20 rokov. Išli hladní. Tak moja mama navarila polievku – brmboľ-zemiaky, halušky-ťapky a zápražku s paprikou a poslala ma do Oravského Podzámku to otcovi a bratovi zaniesť.
Cesta, ktorú som dobre poznala – chodili sme do Or. Podzámku do kostola – bola čistá, suchá, bol prekrásny jarný deň.
Keď som prišla pod kopec Veľké rúry, v garáde, kde kvitol podbeľ a sasanky, ležali dvaja mŕtvi vojaci a pred nimi veľká vojenská zbraň – asi guľomet. Predstavte si nikde nikoho, len 9-ročné dieťa a dvaja mŕtvi. Bežala som hore tým kopcom, ale Bohu vďaka od hora som už videla chlapov, ako opravujú môstok. Bol tam aj môj otec a brat. Dala som im jedlo, ale vrátiť domov som sa už sama nechcela. Tak otec uprosil ruského veliteľa, ktorý ich usmerňoval, aby pustil so mnou môjho brata domov. Tak sa aj stalo, ale mŕtvi už tam neboli. Dozvedeli sme sa, že hrobár s partiou chlapov mŕtvoly pozbierali a uložili ich do spoločného hrobu na pozemku, ktorý sa volá Rovienca.
Spomienky turistov sa vracali k žienke, ktorá pod Roháčom žila Čítajte Nuž aj také sú pamäti na koniec II. svetovej vojny. Mnohí túto pandémiu zrovnávajú s II. svetovou vojnou. Ľudia zomierajú u nás aj v celom svete, ale je to predsa veľký rozdiel. Počas vojny zomierajú mnohí ľudia plní sily, ktorí mnohí chýbajú svojim rodinám, deťom, blízkym.
Teraz len treba byť disciplinovaný a počúvať pokyny nadriadených a verme, že to prekonáme. Veď boli všelijaké choroby v minulých storočiach, napríklad mor, cholera a neboli žiadne lieky a ľudstvo predsa prežilo. Ale odbočila som od tej povojnovej situácie.
Horelo všetko. Kostol, drevenice, majetok aj nádej, že bude lepšie Čítajte Keďže u nás vyhorelo mnoho obydlí a moc ľudí ostalo bez strechy nad hlavou, vtedajší richtár menom Ján Diežka rozhodol, že sa bude stavať. Obecná rada s tým súhlasila a stavalo sa. Veľmi k tomu dopomohla píla v Oravskom Podzámku, kde sa spracovávalo drevo. Postavili celú ulicu drevených domov a dali jej meno Mrzáčka. Tieto domy doteraz slúžia pre rodiny obyvateľov našej dediny.
A ešte jednu zaujímavosť. Po vojne toto všetko opísal vo svojom románe František Hečko a dal mu meno Drevená dedina. Situáciu u nás poznal, lebo mal od nás manželku, tiež spisovateľku Máriu Jančovú a tak sa často zdržiavali v našej obci.
Agneša Palková, obyvateľka Zariadenia sociálnych služieb v Dolnom Kubíne. Mám 84 rokov a tak si tie zážitky pamätám. Prajem vám veľa zdravia, nech Vás vírus zďaleka obchádza.
Autor: Agneša Palková
