Už oddávna to ťahalo ľudí do hôr. Hory lákali nielen lovcov, drevorubačov či pastierov, ale aj tých, ktorí nedostupnú prírodu objavovali, skúmali a sprístupňovali, aby z nich mohli čerpať duševné sily a energiu aj návštevníci.
Hory ju vždy lákali
Annu Šrobovú, hovorili jej Hájnikova, život na dedine príliš nebavil. Vyrástla v
horách a tam chcela byť.
V Roháčoch zbierala bylinky, pásla kravky, rozprávala turistom príbehy, povesti, historky. Radila, akú liečivú silu má tá-ktorá rastlinka, vždy mala naporúdzi mlieko, maslo. Rada spievala, poznala veľa piesní, aj ich skladala.
Mnohí turisti zvykli hovorievať, že stretnutie s tetkou Šrobovou patrilo počas pobytu v Roháčoch k tým najkrásnejším zážitkom. Bolo to najmä v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď roháčsku časť Západných Tatier objavovali českí turisti, medzi nimi mnoho osobností z rôznych oblastí spoločenského života. S každým sa vedela porozprávať.
Anna Šrobová, rod. Prčová, (1872 – 1946) bola dcérou hájnika Jozefa Prča a manželkou hájnika Štefana Šrobu. Vyrastala a žila v hájovni na Brestovej, no po smrti manžela sa musela rodina presťahovať do Zuberca.
„Nevedela si v dedine zvyknúť,“ hovorí jej vnučka Mária Šišková. „Rodina mala pri Ťatliakovom plese malý prístrešok pre kravy s obytnou kolibkou a starká tam každé leto bývala.“
Mária sa vie vcítiť do života starej mamy. „Otec nás brával do hôr. Každý rok sme aspoň raz museli prejsť všetky kopce a túru sme končili na mieste, kde jeho mama v lete bývala. Ostal tam už len kameň a väčší peň. “
Pod Roháčom žijem
Hej, pod Roháčom žijem, čistú vodu pijem,hej, kúska chleba ňemám, ešťe si zaspievam.
Hej, z roháčskej voďičky dostaňem pekný hlas,hej, počuješ ma milý, aľe ma ňepoznáš.
Hej, dobre je nám dobre v tom Zuberci bývať,hej, bystrá voda ťečie, ľen ju radosť píjať.
Hej, keď si ja zaspievam na vrch Salatína,hej, počuješ ma milý na vrch Milotína.
Autorstvo piesne sa pripisuje Anne Šrobovej, rod. Prčovej
Záujem o Roháče narastal
Ani na Demianov zrub, útulne pod Roháčom, vedľa ktorého kolibka stála, už niet väčšej pamiatky. Zohral vraj v histórii roháčskej turistiky dôležité miesto. Pochádzal z roku 1883. V roku 1925 ho vojaci zákopníckej čaty I. horského pluku z Dolného Kubína v rámci manévrov zdvihli, podmurovali, opravili šindľovú strechu a zhotovili prične na spanie.
V roku 1933 pristavil dolnokubínsky Klub československých turistov k Damianovmu zrubu ďalší zrub. Takáto spoločná turistická útulňa pod Roháčom mala kapacitu pre 38 ľudí.
Záujem o Roháče však tak stúpol, že ani spolu s útulňou na poľane Zverovka nepostačovali. Otužilí návštevníci hôr prespávali aj v pastierskych kolibách, lesníckych zruboch, i v kolibke tetky Šrobovej – Hájnikovej.
undefined Čítajte Turistický klub preto hľadal riešenie. Plán postaviť pod Ostrým Roháčom 120-lôžkovú chatu mal však viacero úskalí – technických i finančných.
Pražské ústredie nemalo o tento projekt záujem, zamestnávali ho stavby v iných oblastiach. Okrem toho, vyhliadnuté miesto bolo vzdialené od železničnej stanice v Podbieli 28 kilometrov, ale posledné tri boli pre povozy s materiálom úplne neprístupné. Čo s tým?
