VAVREČKA. Malá škola otvorila malú galériu. Má len štyri exponáty, ale so záberom na štyri storočia. Sú z lipy a ručne vyrezávané. V nich výnimočný symbol dediny žije ďalej.
Hry a lásky
„Pod ňou som v roku 1965 prvý raz pobozkal dievčinu,“ zaspomínal si na lipu, ktorá si pamätala stáročia, Alojz Polášik. Za frajerkou chodieval zo Štefanova, potom sa stala jeho manželkou. „Žiaľ, už nežije.“
Keď sme sa my pred rokmi rozprávali s bývalou poštárkou Agnešou Soľavovou, ktorá býva tesne pri dnes už spílenej lipe, hovorila nám, že ako si ten strom pamätá, bol dutý. Do jeho kmeňa sa vraj vošli dve kravy, ale aj takmer celá trieda žiakov. „Chlapi sa stavovali v krčme, koľkí ju oblapia pochytajúc sa za ruky. Myslím, že boli ôsmi. Korene lipy siahajú až za náš dom k humnu. Keď raz spadol konár, dve korytá sa dali z neho urobiť. S pribúdaním rokov sa však akosi zmenšoval.
Vek, poveternostné podmienky, ako aj výkyvy počasia zanechali stopy na starej Vavrekovej lipe.
S lipou sa dedina lúčila
Lipu s obrovskou dutinou v kmeni vyživovali až do koruny už len niektoré korienky. Keď víchrica v marci 2019 spôsobila, že z nej odpadol kus kmeňa, zoslabla. Hrozilo, že môže niekoho aj zraniť.
“Nechceme, aby sa na Vavrekovu lipu, ako výnimočný symbol obce, zabudlo.
„
„Museli sme rozhodnúť o jej spílení,“ hovorí starosta Peter Kružel.
Keď významný strom padal k zemi, obecný rozhlas to dal vedieť.
Zopár ľudí sa prišlo pozrieť. „Slzy mi padali, a vôbec sa za to nehanbím,“ povedala Ľudmila Kršáková. „Bývala som poblíž, pri lipe sme ako deti boli stále. Poskytovala najlepší priestor na hranie. Iné hračky sme nemali.“
Ako Ľudmila dodala, uvedomovala si v tých okamihoch, že niečoho je koniec. „Mám 80 rokov, celý život som s ňou rástla, celé tie roky . Mala som naozaj neopísateľné pocity. Mohli sme si zobrať kúsky dreva, potešilo ma to, máme doma z neho stolík, aj na kávičku, aj na spomienky.
K nulám, ktoré vraj on čmáral po tabuli, pridal Ktosi jednotku Čítajte K drevu na zemi, ktoré pilčíci popílili na menšie kúsky, prichádzali ľudia a brali si ho na pamiatku, niektorí aj pre rodákov, ktorí sa už z dediny odsťahovali.
„Tiež som býval na vyšnom konci,“ hovorí Peter Kružel. „Lipa bola útočiskom, bunkrom, schovával som sa tam pred mamou, keď som vyviedol nejakú šintrovinu. Dokázali sme tam ako deti byť celé popoludnie a hrať sa všetky vtedy známe hry.“
