Don Jozef Sobota SBD
Zomrel v nedeľu 19. januára 2020 vo veku 91 rokov. V službe Pánovi a Cirkvi v Saleziánskej kongregácii prežil 70 rokov rehoľného a 55 rokov kkňazského života. Posledná rozlúčka s farnosťou Námestovo bude v piatok 24. 1. o 18.00 h.
Svätá omša za zosnulého s pohrebnými obradmi bude v sobotu 25. januára 2020 o 10.30 h vo farskom kostole sv. Šimona a Júdu v Námestove.
Saleziáni don Bosca – Slovenská provincia
NÁMESTOVO. Učiteľa matematiky a fyziky tajne vysvätil za kňaza Karol Wojtyla, neskorší pápež, dnes blahoslavený Ján Pavol II. Pre náboženské presvedčenie ho neskôr vyhodili zo školstva. Nikto ho dlho nechcel zamestnať. Rozhodol sa na hornej Orave formovať saleziánsku rodinu. Don Jozef Sobota tento týždeň zomrel. „Nohami treba chodiť po zemi a rukami sa držať neba,“ hovorieval.
„Toto dielo vzniklo z núl, ktoré som písal na tabuľu, ale Pán Boh urobil to hlavné, dal tam jednotku,“ povedal na jednom zo stretnutí so študentmi bývalý matikár.
Mnohým mladým ľuďom zmenil životy ako kňaz, hoci ani oni nevedeli, že pokračuje v diele Don Bosca, ktorý pred dvoma storočiami založil rehoľu sale- ziánov.
„Pre Jozefu Sobotu sme neboli iba žiakmi, všímal si aj naše názory, potreby, záujmy či spory,“ spomínajú jeho žiaci.
Dnes sú z tej Sobotovej prvej generácie už zrelí dôchodcovia, lekári, mnohí sú kňazi, napríklad salezián Anton Odrobiňák v Ekvádore, biskup Dávid Tencer na Islande či námestovský exdekan Blažej Dibdjak. Mnohí sú šťastnými manželmi, mnohí saleziánmi spolupracovníkmi.
Stotridsať kľúčov od bytu
Celé dve desaťročia nemohol Jozef Sobota vystupovať ako kňaz, hoci za komunizmu tajne slúžil omše v byte, od ktorého malo kľúče 130 mladých chlapcov a neskôr aj dievčat. Nezistila to ani Štátna bezpečnosť, ktorá ho sledovala a ani vyšetrovatelia, keď ho vo väzbe deň a noc spovedali.
„Tu ti dávam kľúčik,“ hovoril Sobota pri odchode mladým svoju zásadu. „To je kľúčik nielen od mojich dverí, ale aj od môjho srdca.“ A už tu mali právo chodiť.
Výskum Michala Šprláka z Oravy zaujal aj odborníkov v NASA Čítajte „Páčilo sa nám, že nám niekto takto dôveruje,“ spomínajú. „Mohli sme tam prísť, sadnúť si, vyložiť nohy na stôl, uvariť si čaj, počkať na autobus.“
Raz učiteľa oslovila susedka, čo tak stále k nemu chodia. Povedal, že ich doučuje matematiku. „Neklamal som.“ Myslela si, že ich je aspoň tridsať a on povedal: „Nie tridsať. Stotridsať!“
