Prelomovým zážitkom v jej živote bolo putovanie do Santiaga de Compostela. Bol to čas, keď nohy boli stredobodom môjho vesmíru. Tak nazvala aj svoju knihu o putovaní. Hovoríme s Libou Chiarou Hladekovou aj o tom, na akú cestu ju to putovanie nasmerovalo.
O vašej knihe ktosi napísal, že ste počas cesty nezhromažďovali fakty, ale zážitky. Povedzte predsa len najprv zopár faktov o ceste.
Svätojakubská patrí spolu s cestou do Ríma a do Jeruzalema medzi tri hlavné púte kresťanského sveta. Má viacero trás a ja som sa vydala najznámejšou francúzskou.
Jeden z pútnikov, ktorého som stretla, povedal, že je to premodlený priestor a mal pravdu, pretože na každom kroku môžete vnímať niečo výnimočné, ale slovami nepostihnuteľné a nevysloviteľné.
Ja som na cestu prvýkrát vstúpila v španielskej Pamplóne a musím povedať, že tých 720 kilometrov, ktoré ma v tej chvíli delilo od Santiaga de Compostela, vo mne prebúdzalo rešpekt.
Oravčanka tvorí vlastnú ekologickú módu Čítajte Prvýkrát, kedy som si pripustila, že to dám, bolo 152 km pred Santiagom, kde som sedela pri jednom bare, vysoko na kopci a videla tento údaj na smerovníku. Bol to skvelý pocit! Do Santiaga som prvý raz vstúpila 26. apríla 2014. Konečne som stála na mieste, ktoré je, bolo a bude cieľom putovania miliónov ľudí.
Mala som ale ešte jeden cieľ – Cabo Fisterra, koniec sveta, miesto, odkiaľ vidíte oceán a ďaleko za ním tušíte Ameriku. Miesto, ktoré je najzápadnejším bodom španielskeho územia. Keď som tu konečne 30. apríla prišla, mala som všetkého tak práve dosť. Bolelo ma všetko.
Ľudia sa väčšinou vydávajú na svätojakubské cesty, keď chcú buď od niečoho utiecť, alebo k niečomu dôjsť. Ako to bolo vo vašom prípade?
Myslím, že raz za život by sa každý mal vydať na takúto cestu, ale sám, bez spoločnosti. Je to ako terapia. Máte priestor pozrieť sa na svoj život. Máte priestor veľa pochopiť, odpustiť si a vidieť veci v novom svetle.
Je to úžasná skutočnosť a pre mňa to bol výnimočný čas môjho života. Je ale pravda, že na začiatku som netušila, ako to vyzerá a tak som tam išla nie pre toto, ale z náhlej potreby byť sama, mimo civilizačný ruch a náhlivosť a zvláštne túžby ľudí.
V knihe ste nazvali našu dobu dobou neustálych presunov a zmien. Pritom nepresúvame len svoje telá, ale aj rozbehané myšlienky, vzťahy, miesta. Dá sa niečo z toho zastaviť? Ako?
Telo zastaviť je jednoduché, ale nemožné je zastaviť svoje myšlienky, svoj mozog. Ten je zo svojej podstaty neustále činný. Starobylé kultúry však už dávno našli liek na jeho neposednosť a dneska znovu objavujeme neuveriteľné prínosy do života, ktoré nám prináša meditácia.
Čo si o sebe myslia Oravci a čo o nich hovoria iné kraje Čítajte Ľudia si často myslia, že meditácia je výmyslom z východu, ale pravdou je, že ju používali i kresťanskí myslitelia, iba jej dali trocha iný názov – kontemplácia. Nikdy ľudia nepracovali toľko ako dnes. Vďaka meditácii dochádza k lepšiemu sebaspoznaniu a tým aj lepšiemu spoznaniu ostatných. Dokážeme byť láskavejší, dokážeme cítiť súcit, odpustiť, zbaviť sa utrpenia a tak žiť šťastnejší život.
Viete, čo je zaujímavé? Všetci sa honíme za osobným šťastím, žijeme v dobe, ktorá neustále drukuje ja, ja, ja, ale sledovaním mozgov pri meditácii sa zistilo, že ľudí robí najšťastnejšími to, keď myslia a prajú šťastie druhým.
Často by sme si mali pripomínať, že šťastie nájdeme iba vo svojom srdci, určite nie vo veciach, ktorými sa tak často a radi obklopujeme.
Venujete sa viacerým činnostiam, ktoré by mali smerovať k jednému – aby ľudia žili lepšie. Dajú si ľudia poradiť, ako na to? Či väčšina stále verí, že ho neustále presuny a rozbehané myšlienky nerozložia?
Hm a čo vy, myslíte si, že by váš život mohol byť lepší? A keď áno, v čom by to zlepšenie spočívalo?
