Priateľ jeho mamy sa živil kradnutím áut a ich rozoberaním. Popritom predával kokaín. Mama sa v tom viezla s ním. „Oni nechodili do práce, my, deti, sme nechodili do školy. Keď som mal 14 rokov, otčim sa zabil pri autonehode. Možno by ho boli parťáci zachránili, ale ušli, lebo mali pri sebe drogy na predaj,“ začal rozprávať Šimon.
Po smrti otčima začal najprv fajčiť trávu, stretával sa s najhoršou partiou v meste, v osemnástich siahol po pervitíne. Na narodeninách sfetovaný si povedal, že bude veľkým dílerom.
„Začalo sa mi relatívne dariť, mal som podnájom, lebo mama ma vyhodila z domu. Keď som sfetovaný lietal po meste, po herniach, mal som takú schopnosť, že som cítil a vedel, čo si ľudia okolo mňa myslia. Naozaj. Neskôr som mal z toho paranoje. Myslel som si, že všetci ma chcú okradnúť, že volajú na mňa policajtov, keď mi niekto volal, bol som opatrný, lebo som si myslel, že ma odpočúvajú. „Ale darilo sa mi, zariadil som si byt, našiel priateľku, narodila sa nám dcéra. Stopol som drogy, začal som chodiť do práce, ale dostal som na výplatu 600 eur, na domácnosť, plienky, stravu to nestačilo. Predsavzatie nebrať drogy mi vydržalo pol roka.“

A tak si Šimon povedal, že bude zase dílerom. Ale začal ich aj brať. Konflikty v práci aj doma sa kopili.
„Partnerke vadilo, ako fungujem. Ako som to vyriešil? Nanútil som drogy aj jej. Prepadla im.“
Keď sa prestala starať o dieťa, bil ju. Vyzeralo to vraj u nich doma príšerne. Susedia ich nahlásili sociálke. Na to zasiahla mama, ktorá medzitým vraj dostala rozum.
„Branie drog a ich predávanie mi vydržalo dva roky. Potom som už viac vyfetoval ako predal. Kradli sme, neskôr som kradol sám, lebo som nikomu nedôveroval.
Pred dvoma rokmi chytili policajti najprv kumpánov a potom sa to celé prevalilo. Bonzovali, mal som megaprúser. Bol som súdený za zločin krádeže, prečin krádeže i ublíženie na zdraví, lebo raz ma nasáčkovaného drogami na predaj prepadol nejaký chalan a ja som ho bodol nožom. Dvakrát. Právnik ma na dvoch rozdielnych súdoch vysekal z krádeží na podmienku, nešlo teda o súhrnný trest. Ale za predchádzajúce ublíženie na zdraví pôjdem sedieť na štyri až desať rokov. Uvidím. Keď som sa prvý raz dostal do vyšetrovacej väzby dva dni som preplakal ako malý chlapec,“ priznáva sa Šimon.

Pred mesiacom bolo pojednávanie na súde, v januári ho čaká ďalšie. „Naťahujem len čas, pôjdem do väzenia tak či tak. Ale chcem byť na Vianoce doma s mamou a dcérou. Teraz bude mať päť rokov.“
Šimon je už rok čistý. „Som vyrovnaný s tým, že drogy už brať nechcem. Aj s tým, že som to celé posral. Dnes sa teším z toho, koľko zmysluplných vecí sa dá za deň stihnúť. Vtedy som vnímal iba to, že vyšlo a zašlo slnko. Keď vyjdem z väzenia, dcéra bude už školáčka. Ako si ju získam? Hovorí mi síce ocko, ale rovnako oslovuje aj priateľa mojej mamy. Viem, že sa bude za mňa hanbiť. Ja som sa tiež hanbil za svojich rodičov a to isté som urobil dcére. Navyše, jej matke som totálne zničil život.“