Títo ľudia už dnes nežijú, ožívajú však ich spomienky. Prečítať si, ako sa žilo v minulosti, môžeme vďaka vytrvalej práci Evy Kurjakovej zo Zubrohlavy. Stihla ich zapísať.
Rozprávala Mária Tarčáková, rod. Jakubusová, narodená v roku 1897 v Zubrohlave
Keť som bola mala, vianočni stromček sa uvazal hore nohami u povali korunkom dolu. Ďeťi navistrihovaľi oveček s papiera, a inich takich figurkof, jablučka sa daľi a to sa uvazalo na ten stromček. Ňeboľi tam žadne svečky, aňi žadno skľeno, aňi ňič. Ľen u bohačof- plaťeňikof Heretika, Tomaštika, Kovaľčika, ďe maľi kopu gruntu, tam uš maľi te veľke stromki...
...Na večeru boľi najprf oplatki z madom, potom švapka z mľekom, potom haluški omasťene maslom a s opraženom cebuľkom. Potom sa jedla griska, ľen tak uvarena na mľeku, aňi ňeomasťena, potom zme jedľi hrach a potom ešte sľifki z haluškami, aj same slifki, bez halušek. Hodňe zme teho jedľi, to mama moja strašňe hodňe teho navarila, to uš bola hosťina, aľe ľen samo tako bjedňejšo. Ribof žadnich zme ňemaľi, keť som bola mala, aňi haringof. To ftedi tak bolo.
Eva Kurjaková zo Zubrohlavy
Je regionálna historička, autorka a spoluautorka niekoľkých monografií a publikácií.
Venuje sa histórii plátenníctva na hornej Orave, modrotlače, zberateľstvu a zapisovaniu spomienok starých ľudí, tvorila obecnú kroniku v Zubrohlave, bola starostkou, iniciovala vznik viacerých podujatí, ktoré oživili regionálne tradície.
Založila občianske združenie Zubor a Združenie obcí Babia hora. Za svoje aktivity získala niekoľko ocenení.
Moja mama išla v deň Vilije na sanečkach do Rapče do bratanca na poľena, žebi sa ces svatki z vrbini v izbe nesipalo, žebi sa bes svatki ňemuselo vrbinom kuriť.
Prišla do tej Rapče, a tam sa v deň Vilije ešťe na humňe mlaťilo zboža cepami a v dome ešťe ľen izbu mazaľi. A u nas uš bolo jako na svatki. Taki ľuďia boľi ešťe zaostaľi f tej Rapči.
V ďeň Tomaša pred svatkami sa nosili polazňiki. To taki menši chlapci roznašali. A za to im davala mama grajcar, ľebo dva, i spievakom sa davalo. To uš pať grajcari sa davalo ľen uš takej bľiskej roďiňe. No aľe teho roku uš v Božo naroďeňa ňebol aňi jeden vinšovňik vinšovať nam hodi.
Mária Grobarčíková, rod. Sahuľová, narodená v roku 1923 v Bobrove
Ces Šťedri deň gazďina pripravila stol, ofsa pot obrus, zrno šetkich druhof i švapku jednu ľebo dve i peňaze. To zrno, keď zme išľi sať, dala do vreca. Do každeho po troche.
Ľudia aj kúsok handričky využili, palici tiež vedeli dať život Čítajte Na stol sa daval veľki bieli obrus. Ňigdi sa ňedavalo piť, aľe na Vianoce dala mama každemu hriate. Daďe bolo vo zviku doňesť do izbi oklacek slami a davaľi tu slamu po zemi. Aš po Vianocach hu vyhoďiľi, bo že sa pan Ježiš na slame naroďil. Ti starši ľuďa ešte od mami, variľi s každeho jedla po troche. Mi kapusňicu s udenimi ribami a pražene ribi. Uš vtedi mama robila obaľovane ribi.
Čo zostalo, pozberala do miski a išla do stajňe s tim, dať každemu po troche. Po spievaňi zme choďiľi po večeri. Take verše keď sme už boli večše, to nam davaľi po koruňe, keď male, to po haľeri. Spievali zme vianočne piesňe. Do Gandich zme išľi, to nas do izbi volali...
Mária Jarošová, rod. Jagelčáková, nar. 23. 7. 1923 v Bobrove
Na Tomaša choďiľi chlapci: Oceľe, oceľe, doňesol som vam oceľe, abi sa vam hrnce miski nepobiľi, abi sťe boľi taki zdravi, jako všetci anďeľi. Ešťe viac teho vraveľi, aľe uš ňepametam.
