Do sveta núdze vstupuje anjel

NÁMESTOVO. Námestovský anjel pomáha už desať rokov. Založili ho a spravujú Jarmila, Alena, Pavol a Jaroslav. O vzniku a poslaní hovoríme s Jaroslavom Genšorom. Minulý týždeň prevzal za fond od Žilinského dobrovoľníckeho centra ocenenie Srdce na dlani za dlhoročnú dobrovoľnícku pomoc organizácií.

Na začiatku boli dlhodobejšie úvahy o pomoci ľuďom v núdzi a jej zastrešení. Čo bolo konkrétnym impulzom?

Bola to jedna kázeň vtedajšieho kaplána Janka Bystrianskeho v Námestove.

Hovoril v nej, že peniaze, ktoré zarábame, ktoré za niečo dostávame, nie sú len naše. Pretože nie je to len naša zásluha, že niečo vieme a dokážeme. Sú za tým rodičia, ale aj niečo zhora. Teda nemáme mať pocit, že všetko, čo dostaneme, patrí nám. Povedal som si, že má pravdu a že skúsime niečo pripraviť na miestnej úrovni. Navyše, v tom období v jednej rodine zomrela mama. Povedali sme si, že keby mal vzniknúť fond len kvôli tejto jednej rodine, tak to bude mať zmysel. Veci sa však zbehli tak, že sme z prvej kôpky peňazí od darcov pomáhali trom rodinám.

Aktuálne pomáhate zhruba dvadsiatim rodinám, za svoje pôsobenie pomohol fond viac ako sto rodinám. Spomínate si na prvé odovzdanie peňažného daru?

Prvý mesiac fungovania sme dali dokopy 87 eur, takmer výlučne od rodičovského speváckeho zboru, a rozdelili sme ju tým trom rodinám. Čiastka, ktorú si niekto ani nevšimne, že mu zmizne z peňaženky. Ale pri spomienke na vdovu, ktorá ju dostala, sa mi aj dnes tisnú slzy do očí. Mala tri deti a tých necelých 30 eur jej otvorilo úplne iné možnosti. Tešila sa, na čo sa jej zídu.

Je veľmi stresujúce a zväzujúce, keď človek žije v takej finančnej biede, že sa rozhoduje o každom jednom eure. Vtedy akýkoľvek neočakávaný výdavok môže úplne rozbiť fungovanie domácnosti.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Piesne, ktoré spojili národy. Ako sa z jednej hymny stali dve Čítajte 

Postupne sa k nám pridávali ľudia z blízkeho okolia. Po nie dlhom čase sme zistili, že máme viac peňazí ako rodín, o ktorých vieme, že potrebujú pomôcť. Navyše sme dostali na rozdelenie 1200 eur ako výťažok z charitatívnej akcie. Oslovili sme teda obce, dali nám nejaké tipy. Vybrali sme desať rodín. To bolo prvé vykročenie z mesta. Odvtedy fungujeme v celom Námestovskom okrese.

Neplánujete rozšíriť svoje pôsobenie aj na ďalšie oravské okresy?

Skôr naopak. Chceli sme pomáhať čo najbližšie, teda len v meste.
Stále som sa nevzdal myšlienky, s ktorou sme začínali, že na rovnakom princípe, ako je Námestovský anjel, by mohla fungovať pomoc vo všetkých väčších oravských obciach a mestách. Treba k tomu len nadšencov, chuť a odvahu, nie je to žiadna veda. Domáci najlepšie vedia, kto potrebuje pomôcť.

Gro vašej činnosti je ale pravidelná pomoc, nie jednorazová. Prečo?

Rovnako ako riešila spomínaná matka, vdova, každý mesiac svoju núdzu, tak rieši Námestovský anjel núdzu iných. Mesačne prídu na jeho účet platby od darcov. Z tej kôpky my potom mesačne posielame a doručujeme tam, kde treba. Všetky príspevky posúvame ďalej v plnej výške, nemáme žiadnu réžiu.

Ľudia sa ale väčšinou nepriznávajú, že sú v núdzi. Ako vás prijímajú?

Dať niekomu peniaze a neuraziť ho, je niekedy ťažké. Mamy, vdovy, ktoré sú samy s deťmi, sú hrdinovia bežných dní. Často hovoria, že to ešte zvládnu, že iní potrebujú pomoc viac. Sú hrdé a to je správne.
Ale keď mi potom rozprávajú, s čím sa boria, často to neviem ani len pochopiť. Nerozumiem, ako vôbec dokážu fungovať. Deti musia žiť z úplného minima. Ako vianočný darček dostávajú napríklad gumené čižmy, lebo ich potrebujú na gazdovstve.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Vo svojich regáloch má Ľubomír takmer celý svet Čítajte 

Niekedy je naozaj problém prísť k dverám a zaklopať. Nemôžeme prísť a povedať, že oni tú pomoc najviac potrebujú. Ľudská dôstojnosť je cennejšia ako peniaze.
Raz som napríklad klamal, že firma organizovala charitatívnu akcia, z ktorej výťažok mal ísť náhodne vyžrebovanej rodine a že to je práve ona.

Rodiny prichádzajú a odchádzajú. Aký je to pocit, keď po určitom období rodina povie, že už pomoc nepotrebuje?

Tí, ktorí najviac potrebujú pomoc, sa jej aj najviac bránia, ale aj sa prví hlásia, že už to zvládajú a máme pomôcť iným. Cítia, že tak, ako im peniaze pomohli vyriešiť ťažkú situáciu, pomôžu aj iným. Vedia, aké je dôležité niekomu pomôcť v správnej chvíli.
Najčastejšie končia s prijímaním pravidelného príspevku, keď dostanú stabilnú prácu, alebo keď deti doštudujú, začnú pracovať a prispievať do rodinného rozpočtu.

Kam sa za tých desať rokov posunula ochota ľudí pomáhať druhým?

Napriek rýchlemu životu a materiálnemu svetu si nemyslím, že je na ústupe. Keď ľudia vedia, komu pomáhajú, veľmi radi pomôžu.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Oravci pridali hlasy a hudobné nástroje k celoslovenskej výzve Čítajte 

Niektorí majú pocit, že pomáhajú tým, keď niekomu dajú staré šatstvo alebo už nepoužívané veci. To ja ale nepovažujem za pomoc. Hovorievam: Nerobte z ľudí smetné koše. Nikomu neprišla povodeň, každý má doma skriňu, má si čo obliecť, má posteľ. To nie je to, čo tých ľudí trápi.
Ich trápi, že dieťa nemá na príspevok napríklad na školský výlet, potrebuje kúpiť pomôcku do školy, veci bežného dňa, aby zapadlo do kolektívu a nevysmievali sa mu rovesníci.

Pozrite si tiež Pozrite si tiež Vitajte medzi nami, malinkí Oravci Čítajte