DOLNÝ KUBÍN. Jaroslav Lupák mohol byť dobrý lyžiar, ale život to zariadil inak. Celou dušou i telom sa spojil s atletikou.
Všestranné dieťa na šport
Celé detstvo prežil v Tatranskej Lomnici. Veľmi rád si na tie časy spomína. „Zo školy som zobral lyže a išiel na lanovku. Spolužiakov otec tam pracoval. Vyviezol nás zadarmo na Skalnaté pleso. Lyže som potom odopol až doma.“
Kalendár lyžiarskych a peších prechodov na Orave Čítajte Čoskoro sedemdesiatnik bol na základnej škole všestranným športovcom. Robil tiež bežecké lyžovanie, basketbal, volejbal, hádzanú i šach. „Mali sme šťastie, že naša škola mala už v tých časoch telocvičňu. Vonku zas boli vybudované volejbalové, hádzanárske, basketbalové a gymnastické ihriská. Šachista som bol dobrý po ocovi. Mal úžasné logické myslenie.“ Dolnokubínčan mal tiež šťastie aj na výborného učiteľa telesnej výchovy, Antona Heinza. „Bol to majster Slovenska v hode oštepom. Celú školu v Tatranskej Lomnici viedol k športu a atletike. Vďaka nemu sa začal ako šiestak venovať tiež vrhačským disciplínam.“
Zlom v kariére
Po skončení základnej školy v roku 1965 sa presťahovala rodina Lupákovcov do Dolného Kubína, kde si kúpili byt. Jaroslav začal študovať na strojníckej priemyslovke v Ružomberku. Opäť sa na neho usmialo šťastie v podobe učiteľa telesnej výchovy. Tiež bol oštepár. „S ním sa mi viaže zaujímavá príhoda. Chcel pred nami študentmi zafrajeriť, že kto hodí ďalej ako on. Ja som dovtedy hádzal oštep iba palicou z bežeckého lyžovania. Mal som však úžasný švih. Málokto chcel hrať proti mne vybíjanú. Na volejbale som pri smeči buď múr prerazil, alebo sa mi lopta vrátila do hlavy.“
