Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Tento slogan je pri vašom mene na oficiálnej stránke slovenského juniorského olympijského tímu. Je to pravda? Uvedomujete si ho pri každodennej príprave?
Samozrejme. Mám ho pred očami stále. Pripomína mi, aká dôležitá a náročná je príprava, ak chcem dosiahnuť úspech. Nakoniec, je to veľká pravda. Každý zápas odhalí, či príprava na tréningoch bola poctivá. Tam sa všetko ukáže.
Boxujete od svojich deviatich rokov. Kde bola vtedy a kde je dnes pri vašej náročnej príprave škola? Ako stíhate jedno aj druhé?
To čakal málokto, máme dvojnásobnú majsterku Čítajte Momentálne mám v škole prerušené štúdium, pretože ma čakajú dôležité turnaje a od začiatku roka sa venujem iba príprave. Toto riešenie je pre mňa lepšie. Môžem sa sústrediť iba na box a nič iné ma nerozptyľuje. Prišla som do bodu, v ktorom už nie je také jednoduché skĺbiť školu a box dohromady. Keď som bola mladšia, ešte sa to dalo.
K boxu vás viedol otec. Bolo ťažké nahovoriť vás na tento šport? Pri akom momente padlo rozhodnutie – idem do toho?
Áno, k boxu ma priviedol môj oco. No na začiatku, keď som mala deväť rokov, sa mi do toho veľmi nechcelo. No vydržala som a keď prišli prvé medzinárodné turnaje, s nimi prvé úspechy, začalo ma to viac baviť a napĺňať.
Dievčatá sa skôr venujú gymnastike, tancu, lyžovaniu, tenisu. Box je od predstáv väčšiny z nich hodne vzdialený. Čo na váš výber hovoria kamarátky, známi?
Neriešia to. Na prvý pohľad by na mňa nik nepovedal, že sa venujem bojovému športu, ale časom si akosi všetci zvykli.
