„Myslím si, že som normálny, no ľudia si možno myslia, že nie som,“ hovorí 37-ročný Michal Šprlák z Dolného Kubína, ktorého sme si obzreli, či je strapatý a roztržitý. Tak si totiž veľa ľudí predstavuje vedcov. „Nemám auto, jazdím do práce tri roky na bicykli, lebo viem, že keby som jazdil na aute, tak by som na prvej križovatke nabúral. Lebo ráno vstanem a začnem premýšľať. Chápete, rozmýšľam nad tým, čo idem robiť. Ale nie že ráno vstanem a začnem rozmýšľať. Ale ja idem spať a rozmýšľam o tom, čo idem zajtra robiť. Rozmýšľam nad tým, čo robím, prečo to tak je a prečo nie je, ako to vyriešiť. To je práca na 24 hodín. Z tohto hľadiska možno máte pravdu, som strapatý a roztržitý vedec.“
Oravčan tesne pred Vianocami sedel v lietadle, ktorým sa na chvíľu vracal domov po trojjročnom pôsobení na univerzite v austrálskom Newcastle. Niesol si so sebou aj ocenenie Medzinárodnej asociácie geodézie za rozvoj geodetického matematického aparátu na modelovanie tiažového poľa Zeme. Túto cenu udeľujú raz za štyri roky vedcovi do 40 rokov. Od roku 1975 ju na svete získalo len 11 ľudí, Michal Šprlák sa stal dvanástym.
Zameral sa na tiaž Zeme
Cesta Michala Šprláka k významnému oceneniu začala na dolnokubínskom gymnáziu. Po absolvovaní STU v Bratislave získaval, ale aj rozdával vedomosti okrem Slovenska v Nórsku, Čechách a Austrálii.
Oravskú dedinku preslávil kameň. A dnes? Čítajte Z Dolnokubínčana sa stal celosvetovo uznávaný špecialista na meranie tiažového poľa Zeme. Čo sa skrýva za týmto pojmom? „Je to odraz hmotnosti, zrkadlo hmotnosti,“ hovorí Šprlák. „Vidíme, ako sa mení hmotnosť Zeme. Nemyslím celková, ale v lokalitách. Napríklad pri roztápaní ľadovcov. Podobne situácie so zmenou tiaže nastávajú v rôznych regiónoch. Veľké vodné toky Amazonka, Mississippi, Volga majú v niektorých ročných obdobiach viac vody a teda viac hmotnosti. Keď je sucho, majú menej vody a menej hmotnosti. Meria sa to aj pomocou tiažového zrýchlenia.“
