ORAVSKÁ JASENICA. Keď v roku 1957 zhorelo v dedine viac ako päťdesiat domov, muži začali odchádzať za prácou až do Čiech. V okolí Ostravy a Karvinej razili banské chodby.
Boli to práve tvrdo vydreté peniaze za prácu v ťažkých podmienkach, vďaka ktorým dedina povstala z popola.
Koncom 50. a v 60. rokoch minulého storočia či už sezónne, keď bolo menej roboty na poliach a gazdovstve, či celoročne robilo v Ostravsko-karvinských dolech viac ako 150 Oravskojaseničanov.
Dnes ich žije už ani nie desať. Ešte stále sa radi stretávajú v klubovni, kde na
“Najdôležitejšia je spolupráca a dôvera. Všetky prípadné nezhody museli ostať hore.
„
čelnej stene je socha ich patrónky a ochrankyne svätej Barbory. Na dávne časy spomínali členovia Klubu baníckych dôchodcov tentokrát aj pri príležitosti v oravských končinách trocha zabudnutého Dňa baníkov. Je ním 9. september a tento rok uplynulo presne 70 rokov odvtedy, ako sa prvýkrát v bývalom Československu konali oslavy tejto profesie.
Spolupráca a dôvera
V roku 1960 robil podnik VOKD – Výstavba ostravsko-karvinských dolů (VOKD) nábor zamestnancov, všetky stavebné podniky museli dodať určitý počet robotníkov.

Pavol Trabalík mal 14 rokov, keď pracoval na cestných stavbách. „Ekonóm ma poslal na brigádu do baní,“ spomína. „Na dva dni ma zaradili iba k exkurzii, lebo som nemal pätnásť. Potom som tam robil sedem a pol roka.“ V Oravskej Jasenici postavil dom.
Mnohých zlákal do baní zárobok. Kým bežný priemerný mesačný zárobok pri robotách na povrchu, tak bežnej stavbárčine hovoria baníci, bol zhruba 1500 Kčs, spod zeme muži nosili až 3500 Kčs.
„Robil som v Poprade, s chlapmi, ktorí sa vracali z baní, som sa stretával na stanici v Kraľovanoch,“ hovorí Karol Klus. „Prehovorili ma na lepší zárobok.“ Keď sa oženil a po ôsmich rokoch mu vypršala trojročná zmluva, pod zem sa už nevrátil.