ORAVSKÁ POLHORA. Deväť krížikov má na krku Anton Marcoňák z Oravskej Polhory. Vyrastal s dvomi nevlastnými bratmi a jednou mladšou sestrou, prežil druhú svetovú vojnu, do ktorej ho našťastie pre nízky vek nenaverbovali, v škole sa mu nevidelo, radšej sa túlal po holiach a pásol kravy.
Ženil sa neskoro, s manželkou Annou žijú spolu už 54 rokov. Vychovali štyri deti, prežili časy krásne aj ťažké. Nikdy im však nenapadlo, že by išli od seba.
Školu nemal rád
Narodil sa 28. júna 1929 k dvom starším, nevlastným bratom. „Keď mal najstarší tri roky, mama sa vydala za strýčka,“ spomína veselý deduško. „Dva roky s ním žila, narodil sa im syn Jano. No strýček dostal maláriu, nebolo mu pomoci. Po štyroch rokoch sa opäť vydala, za Marcoňáka. A to som sa už ja narodil a neskôr aj najmladšia sestra.“
O malého Tonka sa často staral brat Jano. Hoci neboli vlastní súrodenci, všetci si veľmi dobre rozumeli. Keď chlapček trochu podrástol, chodieval do služby k maminej sestre.
A vy by ste zvládli tieto disciplíny? Bola aj zábava Čítajte Od jari do jesene jej pásol kravy. Prečo tam bol, dodnes nevie. Nepýtal sa. „Nebolo mi tam zle, mlieka bolo, tvarohu, slaniny, kapusty. Len tej voľnosti mi chýbalo, tej som nemal.“
Vyhovovalo mu však, že nemusel sedieť v školskej lavici. „Učiteľke sme dali slaniny, aby som v škole nemusel byť, lebo bolo treba na poli robiť. A prešlo mi to.“ Občas sa však na vyučovanie predsa dostal. A ako s úsmevom tvrdí, stačilo mu tých pár dní do mesiaca. „Prepadával som, nebavilo ma to tam, ale čítať viem a dôchodok si tiež dokážem spočítať. Tak čo mi viac treba.“
Dedinou prešiel front
Mal sedemnásť rokov, keď dedinou prechádzal vojnový front. Doma mali ubytovaných nemeckých funkcionárov. Žili u nich tri týždne. Rodina bola rada, že to neboli bežní vojaci, ktorí boli rozmiestnení po celej dedine, ale tí vyšší.
