ORAVSKÁ POLHORA. Nikdy nebol národným umelcom, ale bol umelcom národa. Ľudia ho mali radi, lebo sa snažil písať pravdu, to, čo cítil. Aj tieto slová odzneli pred desaťročiami na poslednej rozlúčke s velikánom, ktorý zanechal na slovenskej literárnej scéne nezmazateľnú stopu. Milo Urban by sa 24. augusta dožil 115 rokov.
Diamant nezhnije
Narodil sa pod Babou horou, v hájovni v Rovniach. Vyrastal v prírode, odmalička sa aj vďaka tomu cítil slobodný, nikým a ničím nespútaný. Miloval tichosť hôr, aj svojich rodičov, ktorí boli prísni, ale spravodliví.
Talent na písanie mal od Boha. Neštudoval v školách, nemal univerzitu zameranú na literatúru. Syn Cyril o ňom rozpráva ako o samoraste, ktorý svojou tvorbou dosiahol úspechy ako žiadny iný vtedajší autor.
Milo Urban mal len 23 rokov, keď dopísal svoj najúspešnejší román Živý bič. Bolo to prvé slovenské dielo svojho druhu preložené do cudzieho jazyka. Od prvého prekladu ho preložili do mnohých jazykov, naposledy vyšlo v arabčine. Všetko napriek tomu, že v určitých obdobiach nie celkom vyhovoval režimu a neraz sa ho snažili zatlačiť do úzadia.
„Ako však hovorí básnik, diamant v hrudi nezhnije,“ hovorí Cyril. „Čo je dobré, vždy vyjde na povrch, nedá sa to zničiť.“
Mnoho tragických osudov
Okolie nechápalo, ako dokáže taký mladý muž, ktorý nezažil vojnu na vlastnej koži, natoľko precítiť frontové dianie a pocity zmrzačených či pozostalých ľudí.
„Frontové zážitky som nemal,“ priblížil syn Cyril rozprávanie svojho otca. „Neprichodilo mi písať o tom, ako sa vojaci v zákopoch trápia, ako bijú vši, ako bohujú, ako ich nalievajú rumom, ženú do útokov na smrť. Ako dunia kanóny, brešú guľomety. Ako chlapi stekajú z krvi. Vtedy ešte chlapec, nič z tejto biedy som nezažil, nevidel, no pozoroval som iné.“
