DOLNÝ KUBÍN. „Presne si pamätám deň, keď mi starý otec dal malinký čiernobiely obrázok Poslednej večere,“ hovorí akademický maliar Stano Lajda zo Žiliny, ktorý v Oravskej galérii vystavuje v premiére rekonštrukciu dnes z prevažnej časti zničenej Leonardovej Poslednej večere.
Originál a rekonštrukcia
Deň čo deň sa dlhý rad ľudí kľukatí na námestí pred bránami kláštora Santa Maria delle Grazie. Všetci trpezlivo čakajú na svojich niekoľko minút strávených v refektári, kde za osem eur uvidia zázračné dielo.
Výstava v Oravskej galérii potrvá do 16. júna. Vďaka Stanovi Lajdovi a jeho Leonardovej Poslednej večeri ako prvá na území Slovenska pripomína 500. výročie úmrtia geniálneho Leonarda da Vinci.
„Práve ten obrázok ma inšpiroval na celý život. Pozeral som si ho lupou a odkresľoval hlavičky.“ Neskôr sa dozvedel o autorovi, zaujímal sa o neho viac a viac. Sklamanie vraj prišlo, keď zistil, v akom stave je originál.
„Z Leonardovho originálu sa zachovalo len približne 40 percent, všetko ostatné je preč. Ale je úžasné, že to málo ešte môžeme vidieť,“ povedala riaditeľka Oravskej galérie Eva Ľuptáková.
Kým originál je namaľovaný na stene v dominikánskom kláštore Santa Maria delle Grazie v Miláne a má viac ako 40 metrov štvorcových, nepočítajúc lunety, v Oravskej galérii inštalovali 2,5-násobnú zmenšeninu. Väčšie plátno Stanovi Lajdovi do ateliéru nevošlo. Prinavrátil naň život slávnemu dielu v podobe, v akej ho Leonardo predstavil svetu na Zelený štvrtok v roku 1498.
„Perfektné,“ zhodnotil obraz vo výstavnej sieni, ale aj všetko, čo jeho namaľovaniu predchádzalo, výtvarník Hieroným Balko z Tvrdošína. Pripomenul, že Posledná večera je Leonardovou víziou, je o symboloch, pretože v skutočnosti apoštoli nevečerali za stolom.
„Mnísi maliarovi spočiatku vyčítali, prečo len sedí a nič nerobí, ak zobral za obraz toľké peniaze. On im povedal, že čaká na to, aby ho najprv uvidel. Pokiaľ neuvidí obraz, nemôže ho namaľovať.“
Desať rokov výskumu
Prostredie i udalosti výrazne ovplyvnili za stáročia kvalitu originálu. Stena plesnela, praskala, maľba sa zahaľovala do ponurých tónov. Mnísi ju dávali premaľovať rôznym maliarom, v roku 1652 vybúrali v obraze dieru, čím prišiel Kristus nenávratne o nohy.
