NÁMESTOVO. „Bol v prvej triede, keď u nás otvorili hudobnú školu, tak sme ho prihlásili na harmoniku,“ hovorievala jeho mama. „Vo štvrtom ročníku to chcel nechať, lebo, pravdaže, mal úniky. Otec však išiel naňho tvrdo, tak potom svedomito cvičil.“
Oravskí pútnici
Mužský spevácky zbor Oravskí pútnici nie je profesionálne teleso. Jeho speváci sú ľudia bez hudobného vzdelania, ktorí majú pekný vzťah k hudbe a spevu. Nedeľné stretnutia, a občas aj počas týždňa, nie sú len o stretnutí ako takom. Zdieľajú svoje radosti i starosti, trápia sa s guličkami a paličkami okolo piatich vodorovných čiar. Každý, kto má záujem, môže sa pridať. „Ide najmä o spoločné stretnutia, ale speváci sú vedení, že zábava končí hlasovou rozcvičkou,“ hovorí dirigent a šéf zboru Peter Vrábeľ. „Potom sa už len spieva, s výnimkou narodenín a menín.“
Od Vianoc 2013 vystupuje mužský zbor v súkenných nohaviciach, ľanovej košeli a goralskom klobúku.Spievajú piesne národné, mariánske, liturgické, koledy, ľudové, príležitostné, oprašujú staré pesničky a zvyky. Spev často sprevádza digitálny organ, v ostatnom období zaviedol šéf zboru po dohode s chlapmi hudobný sprievod. Začínajú hrať na nástrojoch, ktoré ovládajú. Majú fujaru, basgitaru, organ, klávesy, rôzne perkusie, fujaru. „Pozývame medzi nás aj chlapov z okolitých dedín, ktorí radi spievajú alebo hrajú na tradičných nástrojoch, nemusia poznať noty. Radi ich medzi seba prijmeme.“ (LV)
Petrov starý otec bol dlhé roky organistom v kostole. Občas ho zavolal do izby k harmóniu, zaspieval nejakú pesničku a povedal: Teraz sa tú pieseň pokús zahrať. „Naučil ma niekoľko ľahkých akordov, ktoré mi stačili na jednoduchý sprievod melódie piesne,“ spomína Peter Vrábeľ, hudobník a spevák, dirigent a zakladateľ viacerých hudobných telies. „Takto vo mne vypestoval cit k improvizácii.“
Keď skončil I. stupeň hry na harmoniku, vedel celkom dobre hrať aj na harmóniu.
Organ aj bigbít
Od akordeónu a harmónia je už len krok k organu. Nie, netúžil po tom. Držal v ruke gitaru, harmoniku a hrával kade-tade.
Keď však musela z mesta odísť rehoľná sestrička, ktorá hrávala na organe, a nemal kto hrať, vtedajší správca farnosti Jozef Vrbovský ho poprosil, aby sa v kostole ujal kráľovského nástroja. Písal sa rok 1968 a on bol prvákom na Strednej všeobecnej škole v Námestove.
Odtiaľ bol už len krok k bigbítovej muzike. „Oslovil ma páter Ľudovít Oriešek a Stano Kyseľ, aby som im hral aj na bigbítových svätých omšiach, čo bola v tej dobe na Slovensku rarita,“ spomína Peter Vrábeľ. „Dosť sa so mnou natrápili, aby som zvládol organ s gitarami Štefana Uhliarika, Štefana Paholeka a Stana Kyseľa, najmä rytmiku, čo ma v hudobnej škole veľmi nenaučili. Čo ma však nadchlo, bol krásny zamatový hlas pátra Orieška.
Strávili sme potom veľa spoločných chvíľ pri príprave nových piesní. On nebol hudobník, no jeho preklady zahraničných piesní boli precízne doplnené paličkami, ktoré znamenali doby piesne, prípadne doby, kde boli predohry, medzihra a dohry.“
Počas stredoškolských a vysokoškolských štúdií hrával pri rôznych spoločenských udalostiach, počas základnej vojenskej služby založil kapelu, v ktorej hral na gitare. Vystupovali až v Prahe a dostali sa do finále súťaže ASUT.
Spevom a hudbou bavil aj kolegov z práce pri rôznych príležitostiach. Ako geológ často brával hudobný nástroj aj do terénu.
Talenty nezakopal
Po páde komunistického režimu, ktorý zakazoval náboženské aktivity, obnovil v Žiline činnosť Saleziánsky dom.
Peter Vrábeľ v tom čase pracoval ako inžiniersky geológ na rôznych stavbách a štátnych úlohách.
“Zborová hudba nie je len jednou z ozdôb života. Všetci tí ľudia vylievajú svoje srdcia a duše v úžasnej harmónii.
„
Talenty však nezakopal, chopil sa iniciatívy a spolu s Pavlom Krškom založili spevokol. V tom čase súkromne študoval na žilinskom konzervatóriu kompozíciu u profesora Pavla Kršku a dirigovanie u profesora Štefana Sedlického. Keď to všetko fungovalo, nastala komplikácia – zlomil si nohu, maródka pol roka. Za dirigentským pultíkom ho zaskočil jeden zo zboristov. Ten sa vedenia zboru chopil výborne a škoda by ho bolo odstaviť.
Dirigentovi a manažérovi to nevalilo. „Čo tak skúsiť niečo nové?“ povedal si a upriamil pozornosť na deti.
