Mnohí si ešte pamätajú na eufóriu okolo prvej priamej voľby hlavy štátu. Predchádzalo mu referendum v roku 1997, do ktorého vtedajší prezident Michal Kováč zahrnul aj otázku o priamej voľbe. Na referendové lístky sa však nedostala, pretože vtedajší mocní sa deliť o moc s národom nechceli.
Všeľudové hlasovanie pri voľbe prezidenta nakoniec schválil až novozvolený parlament.
Možnosť vybrať si, a teda uplatniť svoju novú moc, využilo v roku 1999 v prvom kole takmer 74 percent voličov, v druhom účasť prekročila 75 percent. To znamená, že k urnám prišli tri milióny ľudí. V žiadnych ďalších prezidentských voľbách už neprilákali kandidáti toľko voličov.
Každé voľby, a nielen prezidentské, prinášajú so sebou záplavu slov. Nemyslím si, že sa v nich človek ľahko orientuje, napriek ich množstvu v rôznych diskusiách, prejavoch, statusoch, letákoch.
Oravci zaplavia Úrad vlády pohľadnicami. Je to forma protestu Čítajte Recept, ako nič nepokaziť, je pritom jednoduchý – nevyberať podľa toho, čo kandidáti hovoria teraz, ale hlavne podľa ich postojov v minulosti. Podľa toho, čo hovorili, čo robili a urobili. Či, ak mali moc, dokázali pomôcť bezmocným. A naopak, či aj bez moci pomáhali bezmoci, teda bezmocných nenechávali napospas mocným.
Rozhodnúť sa len podľa sľubov a vízií pre tých pravých prorokov a odmietnuť falošných bolo vždy ťažké. Reč tých falošných býva totiž ľúbivá a vábivá, sľubujú to, čo chceme počuť. Pravých prorokov, ktorí často hovoria nepríjemnú pravdu, ľud zväčša kameňuje.
Už v sobotu teda pôjdeme opäť k volebným urnám. Za tri desaťročia demokracie, a aj po vlaňajších udalostiach, už vari vnímame, že nie sme bez moci, že musíme rozlišovať, voliť, ale aj niesť za to následky.
Za menami trinástich prezidentských kandidátov na volebnom lístku sa skrývajú slová i skutky, ale aj smerovanie našej krajiny.
Ďalšie články z rubriky Len tak
Orava sa rozrástla o ďalších malinkých Oravcov Čítajte
