„Elbrus nám ukázal, čo znamená pohyb v takých výškach. Na vlastnej koži sme zistili, že najmä dostatočná aklimatizácia, dobré počasie a obrovský kus šťastia sú predpokladom na úspešné dobytie veľhory.“
Slovenská expedícia na najvyššiu horu Európy v roku 2015 dala Oravcom skúsenosti a keď opadol strach z vysokých hôr rozhodli sa ísť ešte vyššie. Toto leto zdolali sedemtisícovku.
Z Pilska do Tatier a ešte vyššie
Turistiku si Jozef Hew (28) a jeho brat Tomáš (40) zamilovali už v detstve, rodičia ich často brávali do prírody v okolí Mútneho. „Ako som dospieval, kopce a hory mi dávali potrebný priestor,“ hovorí Jozef. „Hľadal som v nich pokoj i potešenie, ale aj adrenalín v prísne stráženom pohraničnom priestore. Pilsko je kopec, ktorý nás v turistike vychovával.“
Neskôr začali spoznávať Tatry. Jozef mal šestnásť, keď stál na vrchole Gerlachovského štítu. „Mal som rád zimnú turistiku, no peniaze na skialpinistický výstroj mi ako študentovi chýbali. A tak som brával klip-sne do batohu na batoh pripínal lyže a ber sa na hory – Pilsko, Babia Hora, Salatín, Baníkov, neskôr Alpy. „Ale to všetko je neporovnateľné s výstupom do nadmorských výšok nad päťtisíc metrov.“
Po zdolaní Elbrusu si bratia Hewovci povedali, že by mohli ísť ešte vyššie. Výber padol na sedemtisícový vrchol Pik Lenin v Pamíre. Pamír a Tian Shan sú vstupnou bránou do Himalájí.
Termín odsunuli očakávané deti
Prvé plány mal Jozef s Tomášom na rok 2017, ale keďže obaja v tom období čakali vo svojich rodinách prírastky, expedíciu museli odložiť. „Nechceli sme nechať manželky doma tehotné.“
Myslieť však na 7134 metrov nad morom neprestali a všetok voľný čas venovali príprave na zdolanie Pik Lenina.
„Každý nás odhováral, nikto nechápal, prečo tam ideme,“ hovorí Jozef. „Ako keby sme sa už nemali vrátiť. Opúšťali sme manželky, deti, rodičov. Ja ešte k tomu i rozostavaný dom, ktorému som uberal z rozpočtu a míňal peniaze na výstroj, letenky, tréningy.“
“Zrazu stojíte na streche sveta, už nie je nič vyššie, kam sa dá ísť. Celý svet patrí vám. Silno dýchate. Vyberajúc z batoha krížik, ktorý nám dala mama, pozrel som do neba a rozplakal sa.
„
Čas v takýchto prípadoch plynie veľmi rýchlo. Ani sa nenazdali a bola sobota 29. júla 2018. „Do riadne vybavených batohov sme vtisli domácu slivovicu, šach, karty. A mama nám pridala železný krížik, pri ktorom sme sa ako deti modlili.“
Lúčenie bolo veľmi emotívne, predsa len sa vyberali na 25 dní do najnebezpečnejších hôr, veď na Leninovi každú sezónu zomrie zhruba 30 ľudí. Zo sto pokusov o dobytie vrcholu končí v priemere úspešne iba osem, v roku 2016 sa to podarilo iba dvom percentám horolezcov.
Prvý závan exotiky a dobrodružstva
Pamír je veľmi rozľahlé pohorie s množstvom vrcholov, len tri však presahujú výšku 7000 metrov. Pik Lenin, oficiálne štít Abú Alí ibn Síná, je najnižší, no určite nie najľahší vrchol.
Výstup na vrchol je fyzicky, psychicky aj technicky náročný. Horolezci musia pri výstupe počítať s ťažkými batohmi, strmými výstupmi, nástrahami ľadovca, rýchlymi zmenami počasia a musia sa spoliehať jeden na druhého. Aklimatizácia pri týchto výstupoch je alfou a omegou.
Jozef (vpravo) a Tomáš Hewovci z Mútneho vystúpili na vrchol Pik Lenina v Pamíre. (zdroj: Hew)No a do týchto veľhôr sa vybrali bratia Jozef a Tomáš Hewovci.
Mútne – Varšava – Moskva – Bishkek. V hlavnom meste Kirgizstanu trávia Oravci deň, na druhý odlietajú do mesta Osh. Tam ich už čakala offroadová dodávka, ktorá ich transportovala zaujímavou krajinou s množstvom jurt, pasúcim sa dobytkom, deťmi hrajúcimi sa na ceste do základného tábora.
„Zhruba 30 kilometrov pred cieľom sme zišli z cesty a otvorila sa pred nami nádherná planina s množstvom drobných kaňonov a riek. Keď nás v dodávke začalo hádzať zo strany na stranu a prach dokonale vyplnil interiér dodávky, pocítili sme závan exotiky a dobrodružstva.“
Platí staré známe: Pomaly ďalej zájdeš
Vo večerných hodinách 31. júla dorazili Jozef a Tomáš do základného tábora (BC) v nadmorskej výške 3600 metrov. Tento kemp slúži viac-menej ako medzistanica na prechod do tábora C1, oni tu však ostávajú dva dni. „Potrebovali sme si zvyknúť na miestnu klímu i nadmorskú výšku,“ hovorí Jozef. „Navštívili sme domorodcov v jurtách, ktorí sa živia pasením dobytka a výrobou mliečnych výrobkov. Sú skromní, vyrovnaní, tešia sa zo života, nepoznajú elektriku ani mobily.“
Druhý deň už stúpajú za pomoci domorodcov so somármi do tábora C1 (4200 m n. m) pod leninovým ľadovcom Osvojujú si recept skúsených vodcov a horolezcov v tábore na dobrú aklimatizáciu vzhľadom na počasie. Základ je – pomaly ďalej zájdeš.
Oravčan učil hrať stolný tenis na troch svetadieloch Čítajte Polovica ľudí, ktorí idú na Pik Lenina, sa nedostane ďalej ako do druhého tábora kvôli zlej aklimatizácii alebo výškovej chorobe. Horolezci musia piť veľa tekutín a postupne sa presúvať z tábora do tábora, kde vždy jednu noc prespia, až sa dostanú do najvyššieho, odkiaľ zídu späť až do základného kempu. Celé to zopakujú ešte raz a keď sa potom dole cítia fajn, môžu pomýšľať na cieľ.
Nadmorskú výšku začínajú pociťovať ďalší deň v 5200 metroch na Pik Yuhin. „Tu sme pobudli asi hodinku, aby sme sa predýchali a vstrebali nadmorskú výšku, a zostúpili sme do C1. Ďalší deň patril otestovaniu výstroja, aby nás neskôr na ľade nič neprekvapilo.“
Nasávanie výškových metrov
Prechod z tábora C1 do C2 cez ľadovec severnej steny Pik Lenina považuje väčšina horolezcov za najnebezpečnejšiu časť výstupu. Jozef s Tomášom vyrážajú o štvrtej ráno. Farebná paleta na oblohe avizuje stabilné počasie. Trasa vedie cez sústavy trhlín, väčšie sú premostené hliníkovými rebríkmi, iné fixnými lanami.
Tábor C2 (5440 m n. m) bol pod masív Pik Rozdelnaja premiest-nený v roku 1990 po azda najväčšej tragédii, keď pôvodný zmietla lavína a o život prišlo viac ako 40 ľudí, medzi nimi šesť Slovákov.
„Keďže aj tento rok tu zabili úlomky padajúce z veľhory niekoľkých horolezcov, postavili sme si pred stan ochrannú stenu z kameňov,“ približujú náročnosť výstupu Oravci. „Po aj tak nepokojnej noci sme zmenili taktiku a do tábora C3 (6100 m n. m) sme vyrazili naľahko, bez stanu a spacákov s tým, že sa večer vrátime.“
Ďakujeme za priazeň, sme tu vďaka vám Čítajte Keďže počasie praje, z C3 pokračujú chlapi z Mútneho ešte ďalej, až na Pik Rozdelnaja (6159 m n. m). „Hore sme si pripadali, ako keby sme dosiahli Pik Lenina. Úplne vyčerpaní sme sa kochali výhľadmi a nevedeli sme si ani predstaviť, že sa máme šplhať ešte vyššie.“
Po zostupe cez C3 späť až do tábora C2 sa dozvedajú, že pre množstvo snehu za posledné dva týždne na Pik Lenina nevystúpil nikto.
„Na druhý deň ráno sme sa vrátili zresetovať až do základného tábora, dali sme si tri dni pauzu a dúfali sme, že tie zmeny nadmorskej výšky nepocítime na zdraví.“
A opäť kráčali vyššie a vyššie
Počasie na Pik Leninovi sa zhoršilo. „Čakajúc v C1 som sa začal sám seba pýtať, na čo čakám, veď Pik Rozdelnaja sme zdolali a tam som už nevládal urobiť ani krok,“ hovorí Jozef. „A odtiaľ bolo na vrchol ešte 14 kilometrov a 900 výškových metrov. Ale čo už, aspoň skúsiť to treba.“
Do C2 Jozef s Tomášom stúpali v snehovej búrke. Tá našťastie na ďalší deň ustúpila a oni mohli ísť vyššie.
V tábore C3 už bolo veľa horolezcov, lebo hlásili dobré počasie. „Natopili sme si sneh, aby sme mali dostatok tekutín a zaľahli do spacákov.“
V noci ich čakal útok na vytúžený cieľ 24-dňovej expedície. „V hlave sa mi rojili myšlienky, že vrchol je jedna vec, ale aj na zostup musia ostať sily,“ spomína Jozef. „Zažil som to veľakrát – mráz mínus 20 stupňov, fujavica, omrzliny, hrozba lavín. V horách ma napĺňa pocit súhry človeka a prírody. Rád sa pozerám na svet z výšok. Ale šliapať niekde vo Vysokých Tarách a po hrebeni Pamíru je predsa len obrovský rozdiel.“
Útok na vrchol začal v noci
O druhej ráno opúšťajú horolezci tábor. Pomalým tempom sú za svitania vo výške 6400 metrov. Je to posledné miesto, kde sa dá postaviť ešte tábor. Nikto tak nerobí. Posledná možnosť je byť na vrchole o druhej popoludní, aby stihli návrat do zotmenia.
O 300 metrov vyššie začína Jozef s Tomášom pociťovať halucinácie, sú dezorientovaní. Pokračovať znamená ísť na doraz síl, myslieť na cestu späť a na prežitie. Vrátiť sa? Nevrátiť?
Slovenský rekord z Oravy: Zobrali kus dreva a toto vzniklo Čítajte Išli ďalej. Od hranice 7000 metrov bol vrchol Pik Lenina vzdialený ešte kilometer miernym zostupom a potom miernym výstupom. „Na tomto mieste sme sa s Tomášom rozdelili, on potreboval dlhší oddych.“ Posledné stúpanie nemalo konca. Za jedným kopcom sa ukazoval stále ďalší a ďalší. V závere sa už Jozef potackával a krôčik po krôčiku približoval k soche Lenina.
„Zrazu stojíte na streche sveta, už nie je nič vyššie, kam sa dá ísť. Celý svet patrí vám. Silno dýchate. Vyberajúc z batoha krížik, ktorý nám dala mama, pozrel som do neba a rozplakal sa ako malý chlapec.“
Zopár fotografií, poďakovanie Bohu a rýchlo nadol. „Asi 50 metrov pod vrcholom som zbadal Tomáša. Tackal sa, nevládal. Chcel som mu pomôcť dôjsť na vrchol, ale nedokázal som urobiť ani jeden krok do kopca. Ale on to dokázal. Osadil na vrchole krížik, ktorý nás celý čas ochraňoval v Pamíre. Práve Božia pomoc a obrovské kusisko šťastia nám doprialo, že sme mohli stáť na vrchole hory.“
Oravské obce a mestá, tu je všetko pokope Čítajte
