Michal Holub z Triatlon teamu Dolný Kubín trikrát za sebou ovládol majstrovstvá Slovenska v dlhom triatlone. Výbornú formu z tohto roku chcel potvrdiť aj v Malajzii, kde bojoval o miestenku na svetový šampionát. Ako sa mu darilo a s čím všetkým sa tam musel vysporiadať, sme sa s oravským športovcom porozprávali.
Ako a prečo sa na vašom zozname miest pre preteky na kvalifikáciu na Havaj ocitlo práve Langkawi v Malajzii?
Snom každého triatlonistu je aspoň raz zažiť atmosféru havajského ironmanu. Cesta k nemu je však nesmierne náročná po športovej aj finančnej stránke. Vzhľadom na moje obmedzené finančné možnosti si nemôžem dovoliť absolvovať viac ako jedny zahraničné preteky ročne. Výkonnostne by to problém nebol. Musím teda zodpovedne zvážiť všetky okolnosti, ako klimatické podmienky, profil trate, technickú náročnosť a ďalšie. Z tohto hľadiska sa zdala Malajzia ako jednou z najlepších možností na kvalifikáciu na havajské majstrovstvá sveta.
O ironmane v Malajzii sa hovorí ako o jednom z najťažších hlavne pre klimatické podmienky. Ako teda vyzerala vaša príprava?
Musím povedať, že moja príprava na Slovensku sa ničím nelíšila od prípravy na iné preteky v dlhom triatlone. Vždy keď sa postavím na štart pretekov, chcem byť čo najlepšie pripravený. Je jedno, či štartujem na Slovakmane, v Malajzii alebo na majstrovstvách sveta na Havaji. Príprava na Slovensku prebehla nad očakávania a do Malajzie som odlietal naozaj s výbornou športovou formou. Vedel som, že ak sa nestane niečo nepredvídateľné, moja výkonnosť musí stačiť na havajskú miestenku.
Naplnila sa charakteristika najťažšie preteky?
Áno, potvrdila. O súťaži som mal veľa informácií. Hlavne kamaráti, ktorí tam štartovali v minulosti, tvrdili, že sú to najťažšie preteky v sérii Ironman. Priznám sa, že som bol presvedčený o tom, že havajský ironman je vďaka typickému vetru ešte náročnejší, ale nakoniec som im musel dať v cieli za pravdu. Stopercentná vlhkosť, obrovská horúčava a kopcovitá trať dala zabrať aj pretekárom z Austrálie či Južnej Ameriky, nie to chlapovi z Oravy.
Pôvodne avizovaná rovinatá trať nebola až taká rovinatá. Ako ste sa popasovali s touto skutočnosťou?
Je pravda, že cyklistika na papieri nevyzerala až taká náročná, ako naozaj bola. Osobne ma ale veľmi bavila. Bola pestrá, kopce boli síce veľmi strmé, ale krátke, čo mne, ako silovo dobre vybavenému cyklistovi, vyhovuje oveľa viac ako dlhé tiahle stúpania. Zjazdy boli rýchle, ale prehľadné a bezpečné. Najviac mi vadil pomerne nekvalitný asfalt, čo spôsobovalo mnohým jazdcom technické problémy a defekt sa nakoniec nevyhol ani mne. Našťastie, následky neboli fatálne a dokázal som defekt aspoň čiastočne opraviť.
Preteky začínali plávaním v Andamandskom mori, okrajovom mori Indického oceána. V čom sa líši plávanie v slanej a sladkej vode?
Plávanie v slanej vode je jednoduchšie. Poloha tela v slanej vode je lepšia, čo pomáha najmä slabším plavcom. Na druhej strane, teplota vody 30 stupňov vylučovala neoprény, a aj keď bolo plávanie najch-ladnejšou časťou pretekov, tak sme sa vo vode pekne zapotili. Ani všadeprítomné medúzy človeku na pohode nepridávali.
V cyklistickej časti vás čakala okrem iných nástrah aj takzvaná opičia zóna. Prečo jej organizátori venovali v pokynoch osobitnú pozornosť?
Opíc bol doslova plný celý ostrov. V niektorých častiach ich však bolo ešte viac ako inde. Bolo dôležité v tejto zóne dodržiavať striktné pravidlá, aby nedošlo k stretu opíc s cyklistami, pretože plachosť nebola vlastnosť, ktorá by ich charakterizovala. Kŕmenie, ba aj očný kontakt, mohol znamenať útok opíc na cyklistu alebo cyklistov jazdiacim za ním.
Beh je vašou najsilnejšou stránkou. Platilo to aj v Malajzii?
Môj maratón niekde na úrovni 3:24 h rozhodne nebol prepadákom, aj keď som zvyknutý behať okolo 3 hodín. Veľmi veľa času som strávil na občerstvovacích staniciach, kde som sa snažil čo najviac schladiť ľadom a dobre doplniť energiu. V konečnom dôsledku je určite lepšie stratiť 20 sekúnd na občerstvovačke, ako 10 km potom kráčať dehydrovaný.
V cieli ste boli po 9 hodinách a 49 minútach, kedy ste na trati zažívali najväčšiu krízu?
Povedal by som, že krízy som zažil asi dve. Po sľubnom plávaní a dobre rozbehnutej cyklistike prišla prvá kríza na 120 km cyklistiky, keď sa ani mne nevyhol defekt. Už som videl pri svojom mene vo výsledkovej listine nekvalifikovaný. Bola to však kríza skôr psychická ako fyzická. Odišla mi skupina, stratil som čas a chvíľu mi trvalo, kým som sa z toho oklepal. Druhou krízou bolo asi 42 km behu na záver. Každý jeden účastník bojoval s teplom a so svojou mysľou. Aj ja som musel párkrát prejsť do chôdze a zrovnať si v hlave myšlienky. Kto som, prečo som vlastne tu.
Odovzdávanie vstupeniek na šampionát na Havaj sprevádza osobitná ceremónia, popíšte ju čitateľom.
Na každých pretekoch Ironman účastníci bojujú o vopred určený počet miesteniek – slotov na majstrovstvá sveta. V mojej kategórii bol predpoklad, že počet slotov bude osem. Umiestnil som sa na 4. mieste a tak bolo takmer isté, že vysnívanú miestenku som vybojoval. Slávnostné odovzdávanie býva spravidla na druhý deň pred obedom. Najlepších ocenia pamätnou mincou a symbolickým havajským vencom. V Malajzii dekoroval najlepších legendárny Craig Alexander, víťaz majstrovstiev sveta na Havaji, ktorý bol ambasádorom pretekov v Malajzii.
Kedy začnete s prípravou na majstrovstvá sveta? S akými ambíciami pôjdete na Havaj?
Majstrovstvá sveta sa konajú až v októbri 2019 a tak je relatívne dosť času na prípravu. Aktuálne si už takmer dva týždne užívam chvíle odpočinku, ale priznám sa, že tréningové dávky mi už začínajú chýbať. Prípravu na novú sezónu začnem pred vianočnými sviatkami. Sezónu začnem v máji a vyvrcholiť by mala práve na jeseň na havajskom Big Islande. Kto ma pozná, vie, že ambície nikdy nemám nízke. Na majstrovstvá pôjdem s cieľom pokoriť najlepší slovenský výkon histórie, ktorý je už dosť bradatý. Pochádza ešte z čias spoločnej republiky a myslím si, že už je na čase ho aktualizovať. Na aké umiestnenie to bude stačiť, si netrúfam tipovať, pretože časy sa každým rokom stále viac zlepšujú.
Kvalifikácie Ironman sprevádzajú vždy aj detské preteky. V Malajzii to bol aqua-tlon, ktorého sa zúčastnila aj vaša zverenkyňa Eva Mikulášová. Ako sa darilo jej?
Detské preteky Ironkids sú veľmi milým spestrením hlavnej kategórie a zážitok, ktorý si mladí účastníci z neho odnesú, dáva záruku, že o budúcnosť triatlonu je postarané. Eva Mikulášová ma vôbec neprekvapila. Nakoľko pod mojím vedením trénuje, vedel som, že sa určite nestratí. Preteky však ovládla ešte dominantnejšie, ako som očakával. Vo vode nedala šancu ani starším súperom, v behu rovnako jasne dominovala. Ak by sa nerozdávali deťom len účastnícke medaily, na Evkinom krku by určite visela zlatá medaila.
