ORAVSKÁ POLHORA. Vznik Československa pred sto rokmi sa Oravou niesol niekoľko mesiacov. Spájal sa, okrem iného, aj so snahami Poliakov pričleniť si k svojmu územiu niekoľko oravských dedín, s mnohými nepokojmi, rabovačkami a, žiaľ, i so zabíjaním dedinčanov.
Frustrovaní dedinčania
Podpisovania Martinskej deklarácie sa 30. októbra 1918 zúčastnilo aj niekoľko Oravcov. Preto sa zvesti o snahách a túžbe Slovákov odpojiť sa od Uhorska a stať sa súčasťou spoločného československého štátu rýchlo rozniesli po celom regió-ne. V Trstenej vzniká jedna z prvých slovenských národných rád.
Cieľ bol od začiatku jasný – nekonfliktne prevziať štátnu moc. Hneď na začiatku sa to však ukázalo iba ako zbožné prianie aktivistov.
„Hoci vojna neprebiehala na území Oravy, pre ľudí znamenala obrovskú záťaž,“ hovorí historička Milica Majeriková -Molitoris. „Väčšina chlapov bola na fronte, tí úspešnejší v Amerike, všetko zostalo na pleciach žien. Tie nestíhali, na konci boli ľudia natoľko frustrovaní, že keď prišli prvé zvesti o konci vojny, túto svoju frustráciu si začali vybíjať na ľuďoch, ktorých pokladali za strojcov svojho trápenia – notároch, žandároch, úradníkoch, bohatších občanoch, ktorí cez vojnu netrpeli tak ako oni, teda krčmároch či statkároch.“
Zabitý krčmár
Nepokoje boli drsné a rýchlo sa rozšírili po celej Orave. Prvé útoky začali začiatkom novembra v Trstenej, kde ľudia ničili uhorské štátne symboly, odzbrojili maďarských žandárov, vyrabovali krčmy a obchody. Rabovačky sa postupne rozšírili aj do okolitých obcí, najhoršia situácia bola v Liesku, kde zabili krčmára, vypálili jeho dom a zbili všetkých uhorských úradníkov.
„Neobľúbeného notára chceli obesiť v Brezovici, ale napokon ich ľudia od toho odhovorili,“ približuje historické udalosti Milica Majeriková – Molitoris.
Slovensko spievalo koledy. Oravci sa pridali Čítajte Dolnokubínčania sa o vzniku Československa dozvedeli takmer okamžite. Hneď prvý novembrový víkend sa pred stoličným domom konalo zhromaždenie, na ktorom odzneli aj prvé revolučné myšlienky. A v ten istý večer začalo rabovanie obchodov a krčiem. Revolucionári napadli župana Juraja Bula a presunuli sa aj do okolitých dedín. „Párnického notára, ktorému sa podarilo ujsť, chytili vo Vyšnom Kubíne, kde ho zbili. Zo Zázrivej vyhnali učiteľov učiacich po maďarsky. V Istebnom sa ľudia snažili vniknúť do kaštieľa aj do krčmy, ale utíšil ich miestny farár.“ Bojovalo sa aj vo Veličnej, Kňažej, Dlhej, Mokradi či Krivej.
Zničili aj kúpele
Súbežne s dolnou Oravou sa nepokoje šírili aj po najsevernejšej časti regiónu. Začiatkom novembra v Jablonke vyrabovali stánky miestnych Židov. Z týchto dní sa zachoval historický dokument, ktorý opäť priblížila Milica Majeriková – Molitoris.
„Obyvateľstvo opilo sa tak a v tomto guráži rozhorčený svet do Hornej Zubrice prišlo. Tam taktiež začali rabovať krčmu, bitúnok i ďalšie majetky. Chystali sa tiež napadnúť poštára, notára, učiteľa, ale časť občanov ich ubránila.“
Rabovatelia z Lipnice prešli do Rabčíc. Miestny krčmár bol však na nich pripravený. Zavolal si na pomoc partiu mladých statných chlapov, ktorých hostil a tí ho za odmenu pred útočníkmi obránili. Útočníci sa teda pobrali ďalej. Smer – Slaná voda. To bol koniec dovtedy slávnych a vyhľadávaných kúpeľov. Vyrabovali ich a zničili do takej miery, že sa ich už nikdy nepodarilo obnoviť.
Unavení nepokojmi
Nepokoje v Oravskej Polhore vypukli 4. a 5. novembra 1918. „Vyrabovali krčmárov, pekár musel všetkým zadarmo napiecť chlieb, richtár musel zabiť najkrajšie teľa,“ priblížila historička. „Vyrabovali aj dcéru farbiara a poškodili miestnu parnú pílu, ktorej prevádzka bola obnovená až na jar 1920. Revolucionári vyhnali maďarskú učiteľka a žandára. Rabovačky sa presunuli aj do Rabče, neskôr takmer do každej námestovskej dediny, vrátane Námestova.“
Gašparko oravského bábkara sa dostal z meldbuchu do zoznamu UNESCO Čítajte Z bojov boli Oravčania unavení. Svedčí o tom aj list, ktorý sa zachoval z vtedajších dní. Píše sa v ňom: „Vlečie sa tento deň, ten strašný nepokoj v tých horných dedinách Oravskej stolice. Nevieme, kde sa máme obrátiť, čo máme robiť. Všetko sa búri, jedno proti druhému a hrozí životom. Čo sme mali, všetko nám zobrali a žádnym pádem vrátiť nechcú. Celkom sme zničení. Pán farár Sykora im tú možnosť vysvetlil, že môžu robiť, čo chcú, že majú voľnosť, že môžu Židov povyháňať a vôbec, kto sa im neľúbi, len ven s ním. Hory a majetky panské majú povolené od pána Sykori a jeho společníka, že si môžu zabrať, panstvo nemusia trpieť a takisto ani Židov.“
Poľské vojská na Orave
Nepokojnú situáciu na Orave využili pro poľsky orientovaní ľudia, ktorí 5. novembra založili v Jablonke poľskú národnú radu. Jej členom bol aj spomínaný kňaz Eugen Sykora. Aby upokojili nepokoje na Orave, pozvali si na pomoc poľské vojsko, ktoré v priebehu dvoch týždňov obsadilo takmer všetky obce okolo Babej hory. Poliaci hľadali ľudí, ktorí by sa k nim pridali. V Oravskej Polhore nenašli nikoho, vo zvyšku regiónu sa im upísalo 52 ľudí.
Oravské obce a mestá, tu je všetko pokope Čítajte S príchodom poľskej gardy začali krvavé boje. Pre Oravskopolhorčanov bol najtragickejší koniec novembra. Poliaci nastoľovali v dedine poriadok drastickým spôsobom. „Pýtali od ľudí majetky, ktoré zhabali Židom, tvrdili im, že im ich chcú vrátiť,“ približuje vtedajšie udalosti Milica Majeriková – Molitoris. „Nebrali však dedinčanom len židovské majetky, ale aj ich vlastné, dobytok, potraviny. To sa ľuďom, samozrejme, nepáčilo. O to viac, keď sa dozvedeli, že židovské majetky Poliaci nevrátia Židom, ale odvezú ich do Poľska.“
Poliaci brali aj predmety potrebné pre každodennú obživu, i hospodárske zvieratá, ktoré nepatrili Židom. Veci ukladali na vozy.
Mŕtvi aj mnoho ranených
Situácia sa stupňovala. Ľudia sa zhromaždili pred budovou ľudovej školy, v ktorej dočasne bývali poľskí vojaci. Žiadali ich, aby poľské vojsko všetko, čo zhabalo, vrátilo. Vojaci však o tom nechceli ani počuť. A vtedy sa to stalo. Vypukla vzbura. Vojaci zastrelili 24-ročného Antona Heruda, vojaka bojujúceho v prvej svetovej vojne, ktorý síce vojnu prežil, no násilnú smrť našiel krátko po návrate domov.
Rezbárka cez Poslednú večeru spojila dvanástich umelcov Čítajte Padla aj 65-ročná Katarína Štefaniaková. „Nevedela, čo je s jej manželom a tromi synmi. Domáhala sa, aby jej to povedali. Odpovede sa nedočkala. Namiesto toho ju jeden z vojakov prebodol bajonetom.“ Tragické úmrtie Kataríny podrobne opísal Milo Urban v Živom biči. A výstižne zhodnotil aj povojnové udalosti. „Prestali platiť nielen svetské, ale i božie zákony,“ napísal.
Treťou obeťou bol 20-ročný Anton Ďubašak. Našli ho prebodnutého poľským bodákom za parnou pílou. Zomrel dva dni po útoku na následky zranenia. Ďalších osem ľudí bolo zranených ťažko a 20 ľahko. Mimoriadne kruté útoky vyvolali ohlasy na celej Orave.
V roku 1920 sa poľský štát, vedomý si svojho podielu na tragických udalostiach v Polhore, rozhodol odškodniť ťažko ranených a rodiny obetí vzbury z konca novembra 1918.
Útoky spišsko-oravskej légie
Poliaci na medzinárodnej pôde hlásali, že sa československé vojská nemajú miešať do ich práce, pretože oni predsa obsadzujú poľské územie. Na tieto slová však Československo reagovalo protestom a vyhlásením, že poľské vojská násilne vtrhli na cudzie územie. Žiadali, aby sa stiahli. V polovici januára vojaci naozaj odišli. No nevzdali sa. Spor sa dostal až na medzinárodnú konferenciu rozhodujúcu o povojnových hraniciach. Verdikt – o hraniciach Poľska a Československa rozhodne plebiscit, teda ľudia v ľudovom hlasovaní.
Poliaci vytvorili tajnú organizáciu, ktorú nazývali spišsko-oravská légia. Jej členovia niekoľko mesiacov útočili na obyčajných dedinčanov. Kradli dobytok, potraviny, neraz zabíjali ľudí. „Útoky vyvrcholili v máji, kedy bolo obyvateľstvo zastrašované takmer každý deň,“ hovorí Milica Majeriková – Molitoris. „Začiatkom mesiaca okradli o ovce a jahňatá chovateľky v Suchej Hore, v Jablonke vyrabovali krčmára, v Pekelníku richtára, vojaci hádzali kamene do žien, ktoré spievali po slovensky, šesť vojakov zbilo Katarínu z Pekelníka. Opakovane napádali stanice hraničnej stráže. Útoky vrcholili, čím bol bližšie plebiscit.“
Tu robili tisícky teslákov. Pozrite si historickú fotogalériu Čítajte Ten sa napokon nekonal. Rezolúciu s 1500 podpismi proti nemu a proti pričleneniu k Poľsku poslali aj Slováci žijúci v Amerike. Predbežné prieskumy ukazovali, že drvivá väčšina oravských obyvateľov chcela zostať v Československu. „Ferdinand Machaj zapísal v knihe spomienok – omnoho ľahšie bolo získať pre Poľsko Slováka, ako poľských goralov, ktorí sa omylom cítili Slovákmi.“
Vrátili len dve dediny
O usporiadaní napokon rozhodovala nezávislá komisia. Oravci sa tešili. No výsledok ich šokoval. Predstavitelia mierovej konferencie 28. júla 1920 v belgickom Spa rozhodli, že sa pôvodná severná hranica posunie smerom do Slovenska, čím krajina príde o 14 oravských obcí.
„Rozhodnutie spôsobilo obyvateľom dotknutých dedín obrovské problémy. V Hladovke vypuklo ozbrojené povstanie, Suchohorčania sa chceli vysťahovať, ak by mali pripadnúť Poľsku.“
Vyslaná delimitačná komisia napokon v roku 1924 pôvodné rozhodnutie upravila len v prospech dvoch dedín. Práve tie, kde boli najväčšie vzbury obyvateľov – Hladovka a Suchá Hora – sa vrátili Slovensku. Za ne si Poliaci zobrali Prívarovku a Skočíky. Ostatné dediny pripadli Poľsku, súčasťou ktorého sú dodnes.
