NIŽNÁ. Mária Droppová má o pár mesiacov osemdesiatku. Ťažko sa jej chodí, má problémy s chrbticou. Napriek zdravotným ťažkostiam sa však každý rok nechá presvedčiť, aby aj naďalej viedla miestnu organizáciu Združenia zdravotne ťažko postihnutých Oravy. Robí to už pätnásť rokov.
„Mám okolo seba veľmi ochotné a šikovné ženy, ktoré mi vo všetkom pomáhajú,“ hovorí s úsmevom. „Už som chcela predsedníctvo nechať, ale uprosili ma, nech len pokračujem, že mi pomôžu, vraj budem len sedieť a rozkazovať.“
Rôzne stretnutia
Do funkcie ju pred rokmi nahovoril vtedajší vedúci. V tom čase mala nižnianska organizácia tridsať členov. Dnes ich je od 120 do 130 a stále pribúdajú ďalší. „Už pri vstupe členom hovorím, aby si od toho nesľubovali hory-doly. Cieľom je stretnúť sa, potešiť, porozprávať. Aby sme na pár hodín vyšli zo svojho stereotypu, nemysleli na bolesti a ťažkosti. Vari sa nám to aj darí. Prajem si, aby sme sa tu cítili ako jedna veľká rodina, aby sme trošku pookriali.“
Oficiálne schôdze majú Nižňania dvakrát za rok. Naposledy sa stretli uplynulý utorok. Prišli opäť v hojnom počte, miestnosť nižnianskeho bistra bola plná, do sedemdesiatky veľa nechýbalo. Nálada len potvrdzovala slová predsedníčky. Ľudia sa rozprávali, smiali, spievali. So záujmom si vypočuli pútavé rozprávanie Anny Štúrovej, autorky knihy Spomienky na babku z Liesku. Skutočne na pár hodín zabudli na svoje bôle.
Lipa je poslednou bodkou na námestí Čítajte Najbližšiu schôdzu budú mať na jar. Medzitým sa však určite ešte stretnú. Či už na spoločnom kúpaní v Oraviciach, na novoročnom posedení alebo na krížovkárskom popoludní.
Doma jej je smutno
Nápadov má pani Mária veľa. Fyzické sily jej však už nestačia na to, aby všetky zrealizovala.
Pomáhajú jej však členky výboru, ale najmä dcéra Adriana s manželom. Predsedníčka sa však netají tým, že by funkciu rada posunula mladším a zdravším.
Preteky s mrazom. Cestári začali opravovať kritické úseky Čítajte Aj keby však už organizáciu neviedla, stretnutia si nenechá ujsť. Znamenajú pre ňu veľa. „Žijem sama v rodinnom dome. Manžel zomrel pred tromi rokmi, syn pred dvomi, jednu dcéru mám v Trstenej, druhú pri Prahe. Napriek tomu, že dcéry s rodinami a všetci susedia sú mi veľkou oporou, otupno mi je doma. Preto sa teším týmto stretnutiam, na ktorých vždy pookrejem. Dodávajú mi vnútornú silu.“
