ORAVA. V týchto dňoch sa k slovenskému a českému národu prihovárajú historici i politici. Pripomíname si sto rokov od vzniku Československej republiky.
O najdôležitejšom období histórie slovenského národa písali pred sto rokmi národovci, spisovatelia, básnici.
Ó, mojej matky reč je krásota
Dobové verše oravského velikána Pavla Országha Hviezdoslava (1849 - 1921) vystihujú dobu maďarizácie a utláčania slovenčiny v Rakúsko-uhorskej monarchii.
Mňa kedys’ zvádzal svet, mi hovoriac:
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha…
Tak pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly...
Aj Hviezdoslava zlákal svet, no po návrate na rodnú Oravu už slovenčine neodolal.
Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá;
je, vidím, cítim, celok života,
môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá
a moja odev, ktorej neviem ceny…
Hej, doba zvrtla bludom vekov
Obdobie konca prvej svetovej vojny bolo pre Oravcov veľmi vyčerpávajúce. Stovky synov a otcov sa nevrátili z vojny, v oravských dedinách vyberala ľudské obete pandémia chrípky, známa v Európe ako španielka. Ľudia hladovali.
Navyše, Slovákom hrozilo pomaďarčenie, Čechom ponemčenie.
Už v máji 1918 Hviezdoslav viedol slovenskú delegáciu na oslavách 50. výročia vzniku Národného divadla v Prahe. Do svojho prejavu vložil náznak možného blízkeho spolužitia Slovákov a Čechov. Preto koncom toho istého roku nadšene privítal aj on spolu s oravskými národovcami vznik Československa a s ním aj utvorenie reálnych perspektív pre slobodný rozvoj slovenského národného života.
Hej, doba zvrtla bludom vekov, darmo
sa tomu vzpierať… Heslo bez síl, pier:
nám sloboda, nám! — vám? čo nie? jarmo.
Ó, vďaka, Bože, mňa že, i mňa, starca,
osvitlo, v ceste hoci na cmiter;
viac nečujem škrek pätnásteho marca…
(pozn. red. jubileá 15. marca bývali pre maďarských šovinistov vhodnou príležitosťou k zostreniu maďarizácie, výročie 15. marca 1848)
Národ slovenský vstal z mŕtvych
Pád Rakúsko-Uhorska a väzbu na Česko privítali aj Oravci. Pálili symboly monarchie a staré dokumenty na notárskych úradoch, rabovali obchody, hostince.
Národovec Jozef Ťatliak vyvesil na svojom dome v Dolnom Kubíne zástavu s textom: „Nech žije Československá dŕžava“ už 26. októbra 1918.
Oravskí národovci sa zúčastnili vyhlásenia Deklarácie slovenského národa v Martine 30. októbra 1918. V nasledujúci deň zaviala zástava s textom „Nazdar Slovákom. Pravdu veky nepodvrátia“ na dome Jána Diežku a 3. novembra 1918 vyvesili slovenské zástavy na stoličnom dome v Dolnom Kubíne.
Ťatliakova zástava zaviala na citadele Oravského hradu v nasledujúcich novembrových dňoch roku 1918.
V stoličnom mestečku Dolný Kubín sa konalo celooravské ľudové zhromaždenie v dňoch 3. a 4. novembra 1918, s prejavmi vystúpili Ondrej Devečka, Ján Diežka a Pavol Országh Hviezdoslav.
V Námestove sa konalo okresné ľudové zhromaždenie 7. novembra 1918, s prejavmi vystúpili Ferko Skyčák a Vendelín Schwarz.
Bez kázne nieto zákona
Revolučné pomery utíchli na Orave koncom novembra 1918 a začal sa rozmáhať národný pohyb, ale aj chuť Oravcov, vyžmýkaných z vojnových útrap, prežiť. Najbližších desať rokov odchádzali za prácou do Ameriky, Francúzska a Belgicka. Mnohí sa vrátili, postavili nové domy, kupovali pôdu, podnikali.
Vznik československého štátu na demokratických základoch je zásadným míľnikom v našich dejinách.
Mnoho výrokov a citátov prvého prezidenta Československej republiky Tomáša Garrigue Masaryka zaznelo na oslavách stého výročia jej vzniku.
Pridáme ešte jednu z myšlienok oravského básnika Pavla Országha Hviezdoslava.
Bez kázne nieto zákona,
jak bez zásluhy chleba niet;
bez cti je činnosť úhona,
jak bez správy sa v chaos zvrhne svet…
Tak umu vyhraďme i rukám prednosť,
si rovno vážiac všetky mozole;
za každý skutok berúc zodpovednosť...
