Článok pokračuje pod video reklamou
TVRDOŠÍN. Poznal som tvoj smútok, bol zaliaty vínom v červenom. Hral si spravodlivé sny, chcel, aby sa všetci malí stále iba smiali.
Preto si musel túžiť, hľadať pravdivé v rozprávkach. Obliekal si sa do báječných kostýmov svojich marionet. Inej možnosti nebolo. Inej naozaj nie.
Aj tieto verše sú v básni, ktorú Hieroným Balko venoval Rudolfovi Fábrymu – bábkarovi z Tvrdošína, o ktorom jeho rodáci veľa nevedia, no v umeleckých kruhoch je slávny.
Najmä po tom, ako tradičné bábkarstvo spolu s najznámejšími slovenskými rodinami bábkarov, vrátane Fábryovcov, dostalo do zoznamu svetového nehmotného dedičstva UNESCO.
Povolenia aj hodnotenia
Rudolf Fábry sa narodil 24. septembra 1913 v Rumanovej. Otec Jozef bol kinár, aj on často odchádzal od rodiny za prácou. Rodičia mu zomreli skoro, Rudolf zostal iba so starším bratom.
K bábkovému divadlu sa dostal ako 17-ročný chlapec. Od roku 1930 sa totiž v jeho vandrovnej knižke, takzvanom meldbuchu alebo meldbovacej knihe, objavujú prvé zápisky.
Podobných kníh sa veľa nezachovalo. Príbuzní Rudolfa Fábryho však tú jeho opatrujú dodnes. Je v nej až 713 zápiskov. Zo slovenských i rusínskych škôl z rôznych kútov Slovenska.
Povolenia a odporúčania hrať mu dávali riaditelia a zriaďovatelia škôl, neskôr školské inšpektoráty, okresné osvetové domy, osvetové strediská, odbory školstva a kultúry. Najviac zápiskov je z jari, jesene a zimy. Počas pôstu nesmel hrať veselohry.
V knižke sú pečiatky, kratučké aj dlhšie hodnotenia. „Hra sa páčila, bola zaujímavá. Odporúčam. Pekné. Poučné i zábavné. Pútavé. Príjemne poučil malých i veľkých. Ľúbilo sa. Bolo pekné. Vydarené. Gašparko je veľmi obľúbená bábka.“ To sú najčastejšie hodnotenia v Rudolfovom meldbuchu.
“Tradícia bábkarstva s marionetami je na Slovensku už takmer 200 rokov.
„
Na vystúpenia chodil spočiatku vlakom. Časom si kúpil vlastnú sajdku.
„Za ňu si pripevnil vozík, do ktorého naložil veľký kufor s bábkami a kulisami a vybral sa na cesty,“ rozpráva Ľudmila Balková, známa Rudolfa Fábryho, ktorá dala podnet, aby sa mesto, v ktorom žil, začalo o neho zaujímať.
Vedel improvizovať
Bábkarstvu sa Rudolf venoval viac ako tridsať rokov. Aj po tom, ako sa počas druhej svetovej vojny zaľúbil do Anny Kubaľákovej z Tvrdošína a v roku 1944 sa k už svojej manželke presťahoval na Oravu.
Práca ho napĺňala, hoci nebola ľahká a často ani dobre platená. „Výborný kontakt s publikom mu zaručovala jeho dobrá pamäť, vedel sa vynájsť v každej situácii a improvizovať.
Každá štácia mu priniesla nový príbeh, nové zážitky,“ približuje Ľudmila Balková. Časom sa manželom narodili štyri deti. Rudolf sa však nechcel vzdať svojho kočovného života, preto peňazí v rodine nikdy nebolo nazvyš.
Prečítajte si tiež: Kameň umelci pretvárali na sochy patrónov
Po roku 1961 sa už v knihe objavujú len tri zápisky, každý z jedného roku, v roku 1963 posledný. Musel skončiť, vtedajší režim zakázal voľné živnosti.
To bol nedobrovoľný koniec Rudolfovho bábkarského života. A vnútorne akoby rezignoval tiež. Manželka mu pomohla zamestnať sa v Tesle Orava. Pracoval ako údržbár. S novým spôsobom života sa však nikdy nestotožnil. Bábky mal ukryté v kufri, na heligónke hrával aspoň na posedeniach s kolegami.
Krásne marionety
Rudolf mal zopár hier, ktoré hrával najčastejšie. Boli to Jurko Jánošík, Tatári na Morave, Skaza tvrdého meča, Šťastlivý návrat, Bitka na Bielej Hore, Kozák alebo Kozácka pomsta.
S výrobou šiat pre bábky mu pomáhal brat žijúci v Bratislave. Drevené časti pre neho vyrábal František Ilčík z Banskej Štiavnice. Jednu oponu divadla si vraj priniesol až z Užhorodu. Inú, aj s bočnými portálmi, mu podľa Antona Anderleho vyrobil maliar Muller.
Prečítajte si tiež: Oravský Mičurin má v záhrade viac ako sto odrôd ovocia a zeleniny
Na sklonku života napísal Anderlemu. Prosil ho, aby kúpil jeho bábky, alebo mu aspoň našiel nejakého kupca.
„Tonko, nájdi mi kupca na ten veľký obraz z tej opony. Si ho videl, taký neni u nás v republike, len v Kremli, to ti povie naša národná umelkyňa Mária Medvecká maliarka. Tá ho videla, je nepoškodený, z jedného kusa plátna. To tú predlohu som doniesol v roku 1945 z Užhorodu. Ináč, u mňa nik o tom nevie, akurát známi, čo chodia ku mne,“ list v tomto znení sa zachoval u Antona Anderleho.
Podľa všetkého skončili všetky Rudolfove bábky práve u neho. Ako uvádza Juraj Hamar v jednom zo svojich diel, „bábky Rudolfa Fábryho patria medzi najkrajšie“.
Smutný dôchodca
Susedia z paneláku si na Rudolfa spomínajú ako na muža, ktorý so vzrušením rozprával o zážitkoch z ciest, niekedy spod postele vytiahol kufor s divadelnými rekvizitami.
Často hrával na heligónke, aj keď sa neraz schyľovalo k polnoci. No nikto sa nesťažoval. „Chápali veľmi sporadický poryv radosti bábkara, ktorému politický režim zobral živobytie, život kočovného bábkara, zobral možnosť rozdávať ľuďom radosť,“ píše Ľudmila Balková.
Prečítajte si tiež: Robil chomúty pre gazdov z celého okresu. Remeslo remenára zaniká
Sused Miro si spomínal na škatuľu, v ktorej Rudo ukrýval všetky svoje poklady – marionety.
Čím bol bábkar starší, tým bol nešťastnejší. To, že mu zobrali jeho zmysel života, ho poznačilo až do smrti.
„Na sklonku života ho už nebavilo ani rozprávať o tom, čo kedysi robil,“ hovorí Ľudmila Balková, ktorá je šťastná, že sa po rokoch o významnom Tvrdošínčanovi dozvedia jeho mladší i starší spoluobčania. „Treba zviditeľňovať ľudí, ktorí pochádzali z mesta a robili niečo iné, ako je bežné, niečo, čím tešili ostatných.“
Pocta umelcovi
Pri príležitosti 105. výročia narodenia Rudolfa Fábryho pripravilo mesto spomienkové podujatie. Vyrobilo leták o živote a diele bábkara, zorganizovalo prezentáciu pre miestnych školákov, výstavu v mestskom kultúrnom stredisku a dve predstavenia tradičného divadla.
Prečítajte si tiež: Nemali vodovod ani kanalizáciu, ale detstvo to bolo krásne a jedinečné
„Tradícia bábkarstva s marionetami je na Slovensku už takmer 200 rokov,“ priblížil Juraj Hamar, generálny riaditeľ SĽUKu, ktorý sa pričinil o zápis tradičného bábkarstva do zoznamu UNESCO.
„Najskôr tu boli zahraničné herecké komediantské spoločnosti z Anglicka, Talianska, Nemecka. Cez Čechy a Moravu prichádzali aj k nám. Prosím, uchovajte si v pamäti Rudolfa Fábryho. Deti nech vedia, kto boli bábkari, čo bolo tradičné bábkové divadlo, čo boli marionety a kto bábkoherci.“
Hieroným Balko navrhol pamätnú tabuľu, o jej výrobu sa postaralo mesto. Juraj Hamar zabezpečil dve kópie certifikátu o zápise tradičného bábkarstva do zoznamu UNESCO.
Na Oravu prišli priamo z Paríža. Jeden dostala dcéra Rudolfa Fábryho, druhú samospráva. Pamätná tabuľa so základnými informáciami o významnom bábkohercovi zdobí priestory mestského kultúrneho strediska.
